Cloud- škriatok, ktorý sa vždy mračil

V hlbokom čiernom lese bola malá dedinka. Bola ukrytá medzi machom a papradím. Voľným okom by ste ho nemohli vidieť. Človek ho mohol vidieť, len ak si kľakol, bol úplne ticho a pozorne sa pozeral do papradia. Potom mohol vidieť malú dedinu, kde žili škriatkovia. Bolo ich niekoľko. Boli pracovití, veselí a pri práci si vždy spievali. Ale jeden z nich taký nebol. Volal sa Gloom. Nebol zlý, len sa málokedy smial a jeho najčastejšie slová boli nie, nechcem, nepáči sa mi to.

Elfovia radi a často chodili do lesa. Pomáhali mravcom dokončiť mraveniská, mlokom nájsť nory, v ktorých žili, a ježkom čistili ostne. Všetko robili spoločne a šťastne. Lenže Cloud vždy hovoril, že sa mu práca nepáči, a tváril sa nahnevane. Elfovia sa ho snažili rozveseliť. Rozprávali mu  vtipy, šteklili ho, spievali mu veselé  pesničky. Ale on sa stále mračil. Nič mu nepomohlo, aby sa usmial a urobil niečo šťastné. Jeho elfskí priatelia dokonca hľadali bylinky a nejaké kúzla, aby ho rozveselili. Ale nič.

Raz, keď boli elfovia v lese a usilovne pracovali, počuli slabý hlas volajúci o pomoc. Rozbehli sa po lese a hľadali, odkiaľ hlas vychádza. Dlho nemohli nikoho nájsť. Až kým zrazu nezavolal Cloud: „Poďte sem všetci. Viem, kto volá.“ Stál pri priekope. Bolo tam veľa bodliakov a popínavých rastlín. Medzi tým všetkým bola aj víla. Bola priateľkou elfov. Zatúlala sa a spadla do priekopy. Teraz sa zamotala do rastlín, ktoré ju štípali a škriabali. Nemohla sa pohnúť. Bola slabá a zranená.

Keď to Cloud uvidel, akoby sa v ňom niečo pohlo. Okamžite si ovinul okolo pása pevnú stonku, zavesil ju na peň a začal sa spúšťať za vílou, aby ju zachránil. Elfovia pribehli a podržali stonku, aby zabezpečili Clouda. Trpaslík sa zo všetkých síl snažil vílu čo najskôr oslobodiť. Zavesil sa nad priekopu a vytrhall všetky rastliny, ktoré držali vílu. Potom ju vzal do náručia a vyniesol ju hore.

Položil ju na mech a začal rozkazovať: „Choďte rýchlo po listy sedmokrásky a med z úľa. Musíme jej ošetriť rany.“ Elfovia sa rozišli a za niekoľko minút všetko priniesli. Cloud jemne priložil listy a med na boľavé miesta, ktoré mala víla.

Po chvíli sa víle uľavilo a bolesť ustúpila. Vzala elfa za ruku a usmiala sa naňho. V tej chvíli sa stalo niečo neuveriteľné. Cloud večne zamračený sa tiež usmial. Bol rád, že sa  vílin stav zlepšuje. Elfovia sa naňho pozreli. Jeden z nich nabral odvahu a prekvapene sa spýtal: „Cloud sa, čo sa stalo? Ako to, že si sa usmieval? Tak dlho sme sa ťa snažili rozveseliť a nič.“ Sám škriatok bol prekvapený, aké ľahké bolo vytvoriť úsmev. Potom sa zamyslel a povedal: „Tá   víla sa mi páči. A potešilo ma, že sme jej pomohli a zachránili ju.“

Od tej chvíle sa Cloud usmieval častejšie. Mal totiž vedľa seba vílu, s ktorou bol šťastný. Takže žiadne bylinky, žiadne kúzla, ale kúzlo lásky zmenilo Clouda. Pretože práve to je najsilnejšie.

4.6/5 - (12 votes)

1 Comment

  1. Pekná rozprávka, aj keď som sa pri prvom čítaní trošku strácala. Gloom či Cloud, škriatkovia alebo trpaslíci alebo elfovia?
    Možno by to chcelo trošku upraviť 😉

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *