Tomáš so svojimi tromi súrodencami jazdil každý rok tesne pred Vianocami k babke. Spoločne si sadli k piecke, lúskali oriešky a rozprávali sa. Rozprávala ale hlavne babka. O tom, ako trávila Vianoce ona v čase, keď bola ešte mladá.
Práve piekli medovníky, keď babka nazrela do kalendára. „Joj, ale veď dnes je Lucie!“ zhíkla. „A čo, keď je? Veď ty sa nevoláš Lucia! Ani mama! Ani nikto z rodiny,“ nechápal Tomáš. „Na Luciu mám pekné spomienky,“ povzdychla si babka. „Áno a aké, porozprávaj!“ poprosila najmladšia Julka a prosebne zagúľala na babku očami. Babka súhlasila a začala rozprávať.
Keď bola ešte mladá, v dedine bol taký zvyk. Na svätú Luciu sa dievčatá obliekli do bielych plachiet, zobrali husacie krídla a behali po dedine. Ľudia ich púšťali do domov a dievčatá im tam vymetali z kútov všetko zlo, čo by mohlo rodine v dome ublížiť. „V jednom dome býval váš nebohý dedko, keď som ho uvidela, hneď sa mi zapáčil. A ja jemu tiež. O rok bola svadba a o ďalší rok sa narodila vaša mama. Preto mám na deň svätej Lucie dobré spomienky,“ vysvetlila babka.
„No dobre, babi, ale kto teraz vymetie zlo z nášho domu, keď už žiadne dievčatá v bielych plachtách po dedine nechodia?“ spýtal sa Tomáš. „No veru, kto?“ pridali sa aj jeho sestričky. Babka pokrčila plecami. Také veci sa už dnes nerobia. Tomášovi a jeho sestrám však tento zvyk neustále vŕtal hlavou.
Keď babka išla spať, strhli z postelí plachty, zamotali sa do nich a chceli ísť vymetať kúty domu, ako babka za svojich mladých čias. Nemali však husie perá. „Nič to,“ povedal Tomáš, ktorý sa pasoval za hlavného vedúceho, „vezmeme si metličky.“ A tak deti vymetali. Babka sa zobudila na hluk a skoro dostala infarkt, keď videla po dome pobehujúce postavy v bielom. Potešila sa však, že jej vnúčatá predsa len dodržujú staré zvyky. Takto zlo v ich dome určite nezostane.
