Siedmaci chodili každoročne na lyžiarsky výcvik. Všetci sa na to tešili. Celý týždeň budú bývať na horskej chate a celé dni budú lyžovať. Žiadne učenie, žiadne úlohy! Všetci, naozaj všetci sa tešili. Až na Jožka. Jožko sa bál, pretože nevedel lyžovať. A bála sa aj mama, otec, starká ba aj sestra. Všetci sa báli, že Jožko príde s dolámanou nohou. Pred odchodom ho neustále napomínali, radili mu, ľutovali ho a prehovárali ho, aby zostal doma. Jožko však neustúpil. Pôjde a uvidí sa. Hádam prežije.
Chata bola krásna, snehu bolo mnoho a kopec bol takýýý veľký, že sa Jožkovi zakrútila hlava. A ten stroj! No ten vlek, čo ťahal lyžiarov hore bol taký čudný. Ako naň vysadne? Jožko sa pretvaroval. Usmieval sa, hral sa na veselého, žartoval a čo je hlavné, nepovedal, že nikdy nestál na lyžiach. To by bolo hanby, keby ho zadelili do skupiny s nemehlom Petrom a dievčatami! Jeho futbalistu, športovca! „Isto vieš lyžovať?“ pýtala sa učiteľka neveriacky. „Samozrejme. Čo som baba? Každý rok chodíme do Álp, a tam sú, prosím pekne milá pani učiteľka, iné kopce ako tu.“ Jožko klamal až sa mu uši červenali, no našťastie to nebolo pod čiapkou vôbec vidieť. A tak si Jožko pozapínal lyže (s veľkými problémami) a zaradil sa do radu na vlek.
Kotvu však nechytil na prvý, ani na druhý, ani na tretí raz. Začala sa tvoriť rada, všetci frflali. Prišiel ujo vlekár a Jožkovi s kotvou pomohol. To však bol len začiatok. Kotva Jožkom tak mykla, že sa len-len udržal. Nohy sa mu skrížili a skoro spadol. Všetkou svojou silou sa držal končekmi prstov. Keď však zdola počul obrovský rehot, zaťal zuby a priadne sa vytiahol tak, aby mal lyžiarsku kotvu z vleku pod zadkom. Konečne! Viezol sa však len chvíľu, keď pochopil, že to že sa vezie, je síce pekná vec, no ako z tohto stroja vystúpi, to už nevie.
Sledoval decká pre sebou, ako sa postupne odpájali. Všetky tak pekne a elegantne. On to nevedel a ako by to aj vedieť mohol, keď to nikdy nerobil. Pustil sa teda kotvy, zavrel oči a hodil sa o zem. Zozadu však na vleku išiel ďalší lyžiar, ktorý na neho kričal nech zmizne. Jožko sa však nestihol odplaziť, a tak do neho lyžiar narazil. A potom ďalší a ďalší.
Všetci na Jožka nadávali, preto radšej rýchlo zmizol, nasadil si lyže a spustil sa dole. Musí im ukázať, že sa vie lyžovať. Nabral však tak rýchlosť, že narazil do kríka a zapichol sa tam tak nešťastne, že si sám nevedel pomôcť. Spolužiaci s učiteľkou ho hľadali dve hodiny.
A čo bolo potom? Potom sa im už musel priznať, že nevie lyžovať. Pani učiteľka mu však sľúbila, že sa to do konca lyžiarskeho isto naučí.
