Za niekoľkými kopcami a niekoľkými údoliami stála malá dedinka. Na okraji dediny, neďaleko lesa, stál malý domček. V ňom žila Viki so svojimi rodičmi. Bolo to malé dievčatko plné energie. Milovala šport a najradšej behala. Každý deň behala v lese. Skákala cez konáriky a malé potôčiky, vyhýbala sa konárom a vždy vybehla za les na krásnu čistinku. Tam si sadla do trávy a kochala sa výhľadom na celú dedinu. Milovala to tam. Bolo to jej také obľúbené miesto. Bolo tam ticho a nedalo sa tam ľahko dobehnúť. A to sa jej veľmi páčilo.
Raz, keď takto odpočívala v tráve, počula nejaké kňučanie. Hneď vstala a hľadala, odkiaľ to prichádza. O kúsok ďalej našla v tráve ležať divokého psa, ktorý mal labku zachytenú v pasci. Nemohol sa pohnúť. Pomaly sa k nemu priblížila, ale pes bol vystrašený, a tak začal vrčať. Viki mu chcela pomôcť, ale sama to nedokázala. Vyzliekla si mikinu a pomaly ju položila na trasúceho sa psa. „Pobežím po pomoc. Prosím, vydrž.“ Zašepkala. Rozbehla sa lesom rovno domov. Bežala tak rýchlo, ako len mohla. Doma zavolala na záchrannú stanicu pre zvieratá a utekala späť. Bála sa o toho psíka. Ponáhľala sa, ako najrýchlejšie vedela. Keď vbehla na čistinku, videla prichádzať auto. Vystúpil z neho veterinár. Poďakoval Viki, že mu zavolala, a vzal psíka na záchrannú stanicu.
Viki za ním chodila každý deň. Vždy mu priniesla niečo dobré. Keď však jedného dňa prišla, pes tam nebol. „Bol už zdravý, tak sme ho pustili do prírody, kam patrí, je to divoký pes. Ale vďaka tebe, Viki, sa mu podarilo uzdraviť, povedal jej veterinár. “ Odvtedy, keď si Viki išla zabehať, obzerala sa po lese a dúfala, že uvidí psa. Vždy mala pocit, že je tam vonku, ale nikdy ho nevidela. Až jedného dňa, keď sedela na svojej obľúbenej čistinke, sa stalo niečo zvláštne. Počula za sebou šuchotať trávu. Pomaly sa otočila, ale nikoho nevidela. Tak čakala. Spoza kríka vykukol ňufák a stojace uši. Viki spoznala, kto to je. Bol to pes, ktorého zachránila. Zostala sedieť, aby bola rovnako vysoká ako on. Vystrela ruku pre prípad, že by si ju chcel očuchať. Pristúpil bližšie a dotkol sa jej hlavy. Jemne sa o ňu otrel. Viki mala srdce v nohaviciach. Tak veľmi ho chcela pohladiť a objať, ale nechcela ho vyplašiť. Zrazu sa pes rozbehol preč. O chvíľu sa vrátil a niečo niesol v papuli. Bola to mikina, ktorou ho Viki v ten deň prikryla. Bola úplne prekvapená. Jemne ho pohladila a poďakovala mu. „Vrátim sa zajtra, budeš tu?“ Viki naňho zavolala a pes zaštekal, akoby jej rozumel.
Na druhý deň čakalo Viki prekvapenie. Pes ju už čakal na okraji lesa. Keď ju uvidel, zaštekal a na pozdrav zavrtel chvostom. Bežal vedľa nej celú cestu lesom, až na čistinku, kde si jej ľahol na kolená. Odvtedy už Viki nebehá sama. Má psieho priateľa. A to len preto, že neváhala urobiť všetko pre jeho záchranu.
