Keď ráno vyjde slnko a osvieti nám celú zem, na oblohe sa objaví niečo zvláštne. Na oblohe pláva malý obláčik, nadýchaný ako obláčik a vyzerá ako cukrová vata. Ostatné oblaky sú biele alebo modré, ale tento má ružovkastú farbu. To preto, že je čarovný. Sedia na ňom dve rozprávkové postavičky. Sú to víly. Jedna sa volá Dobromilka a druhá sa volá Dobrovilka.
Tieto dve víly sedia na svojom ružovkastých obláčiku od skorého rána a cestujú po oblohe po celom svete. Dbajú na to, aby sa ľudia mali dobre, a niekedy používajú svoju čarovnú moc, aby ľuďom pomohli alebo ich v niečom popostrčili. Dobromilka a Dobrovilka sú totižto dobré a spravodlivé víly, ktoré sa rady zabávajú.
Jedného dňa, keď víly sedeli na oblaku, ktorý sa vznášal na oblohe a pozerali sa na ľudí na zemi, všimli si, že dvaja ľudia sa správajú zvláštne. Mladé dievča sa prechádzalo a venčilo svojho psa v parku. Okolo prechádzal pekný mladý muž… Keď prechádzali okolo, nesmelo sa na seba pozreli, usmiali sa a kývli si na pozdrav. Proste sa len tak minuli. Keď však prešli o kúsok ďalej, dievča sa otočilo za chlapcom. Keď sa už nepozerala, mladík sa otáčal za ňou. Obaja si mohli vykrútiť krk, aby sa na seba opäť pozreli. Takto to pokračovalo každé ráno a každý deň.
Po týždni Dobromilka povedala: „Dobrovilka, tento týždeň sme deti rozveselili tým, že sme im postavili čarovnú nekonečnú šmýkačku. Pomohli sme rodičom, aby sa nehádali. Postarali sme sa o to, aby zlodej z parku išiel do väzenia. S tými dvoma si tu nevieme poradiť? Veď je úplne jasné, že sa majú radi, pozerajú sa na seba. Čo vymyslíme?“
Dobromilka sa zamyslela, potom sa potmehútsky usmiala a povedala: „Ja už viem. Jednoducho zariadime, aby do seba narazili. Keď zajtra pôjdu znova okolo seba, jednoducho ich zviažeme.“ „Nie, to nemôžeme urobiť, budú sa báť!“ Dobrovilka prevrátila oči. „Neboj sa, mám to všetko premyslené,“ odpovedala Dobromilka.
Na druhý deň nad parkom naozaj pomaly lietal ružový oblak. Sedeli na ňom dve víly a čakali, kým okolo prejde dievča so psom a mladý muž. Keď ich z diaľky uvideli, Dobromilka len zašepkala: „Pozri sa a nesmej sa príliš nahlas.“
Dobromilka začala mávať rukami, medzi jej dlaňami sa vytvoril malý vír slabého ružového vánku. Tak dlho mávala rukami, akoby si v dlaniach modelovala veternú ružovú guľu. Po chvíli uchopila čarovnú guľu do dlane a z celej sily ju hodila smerom k dievčaťu. Guľa zasiahla zadok jej psa a ten sa rozbehol tak rýchlo, že dievčaťu takmer vytrhol vodítko z ruky. Pes bežal a bežal a dievča bežalo za ním, pretože ju ťahal za vodítko.
Víla z oblaku medzitým naviedla psa, aby bežal k chlapcovi, ktorý kráčal oproti. Dievča volalo na psa, aby spomalil, ale kúzlo od víly bolo silnejšie. Pes rýchlo dobehol k chlapcovi. Dievča nemalo čas zastaviť a vrazilo doňho. Chytil ju, aby nespadla, a kým stáli v prekvapenom objatí, víla viedla psa, aby ich niekoľkokrát obišiel, takže sa zamotali do vodítka a nemohli sa pohnúť. Keď Dobrovilka videla, čo sa stalo, chytila sa za brucho a smiala sa na celé hrdlo
Víly od tej chvíle každé ráno videli dievča a mladého muža kráčať spolu. Vďaka vílam si k sebe našli cestu. Stačilo, aby ich víly popostrčili.
Ak niekedy uvidíš oblak, ktorý vyzerá inak ako ostatné, možno to bude práve ten, na ktorom sedia Dobrovilka a Dobromilka. Víly totiž stále lietajú po oblohe a dávajú pozor, aby všetko prebiehalo tak, ako má.
