Keď ráno vyjde slnko a osvieti nám celú zem, na nebi sa ukáže aj niečo zvláštne. Na oblohe pláva jeden malý mráčik. Je nadýchaný ako obláčik a vyzerá ako cukrová vata. Ostatné mraky sú biele alebo modré, tento, ale má ružovkastú farbu. To preto, že je kúzelný. Sedia na ňom totiž dve rozprávkové osoby. Sú to víly. Jedna sa volá Dobromilka a druhá Dobrovilka.
Tieto dve víly už pekne od skorého rána sedia na svojom ružovkastom obláčiku a cestujú po oblohe po celom svete. Dávajú pozor na to, aby sa ľudia mali dobre a niekedy svoju čarovnú moc použijú na to, aby ľuďom pomohli, alebo ich na niečo popostrčili. Dobromilka a Dobrovilka sú totiž hodné a spravodlivé víly, ktoré majú rady srandu.
Raz keď si takto víly sedeli na obláčiku, plávali po oblohe a pozerali sa na ľudí na zemi, tak si všimli dvoch ľudí, čo sa zvláštne správali. Mladé dievča sa prechádzalo a venčilo svojho psíka v parku. Okolo išiel šikovný mládenec a keď prechádzali okolo seba, len sa na seba hanblivo pozreli, usmiali sa a kývli na pozdrav. Jednoducho sa len tak minuli. Keď ale zašli trošku ďalej, dievča sa otáčalo za chlapcom a keď už sa nepozeralo, tak sa zase mladík otáčal za ňou. Obaja si mohli krky vykrútiť, aby sa na seba ešte pozreli. Takto to prebiehalo každé ráno a každý deň.
Po týždni Dobromilka povedala: „Hej Dobrovilko, tento týždeň sme rozveselili deti, keď sme im postavili kúzelnú nekonečnú šmykľavku, pomohli sme rodičom, aby sa nehádali, zariadili sme, aby zlodej z parku skončil vo väzení a tu s tými dvoma si nevieme poradiť? Veď je úplne jasné, že sa majú radi, ale len sa po sebe pozerajú. Tak čo vymyslíme?“
Dobromilka premýšľala, a potom sa potuteľne začala usmievať a povedala: „Už viem. Jednoducho zariadime, aby do seba narazili. Až zajtra pôjdu zase okolo seba, jednoducho ich zviažeme.“ „To nie, to predsa nesmieme, budú sa báť!“ vytreštila oči Dobrovilka. „Neboj, mám to premyslené.“ odvetila Dobromilka.
Na druhý deň naozaj ružový mráčik pomaly lietal nad parkom. Sedeli na ňom dve víly a čakali na dievča so psíkom a mladíka, ktorý má prejsť okolo. Keď už ich z diaľky videli, Dobromilka len zašepkala: „Pozri a nesmej sa veľmi nahlas.“
Dobromilka začala mávať rukami, medzi jej dlaňami sa vytvoril menší vír slabého ružového vetríka. Tak dlho točila rukami okolo seba, akoby modelovala v dlaniach veternú ružovú guľu. Po chvíli uchopila kúzelnú guľu do dlane a hodila ju všetkou silou k dievčaťu. Tá guľa narazila jej psíkovi do zadku a ten sa tak rýchlo rozbehol, že dievčaťu takmer vytrhol vodítko z ruky. Psík bežal a bežal a dievča utekalo za ním, pretože jej ťahal na vôdzku.
Víla zatiaľ z obláčika navádzala psíka, aby bežal k chlapcovi, ktorý šiel naproti. Dievča na psíka volalo, nech spomalí, ale kúzlo od víly bolo silnejšie. Psík rýchlo dobehol k mládenci. Dievča nestihlo zastaviť a narazilo do neho. Ten jej chytil, aby neupadla a medzitým, čo stáli v prekvapenom objatí, víla naviedla psíka, aby ich niekoľkokrát obehol. Takže ich zmotal vôdzkou a nemohli sa pohnúť. Keď Dobrovilka videla, čo sa všetko stalo, chytila sa za brucho a smiala sa na celé kolo.
Odvtedy každé ráno víly videli, ako dievča aj mladík chodia na prechádzku spolu. Vďaka vílam k sebe našli cestu. Stačilo, aby ich víly len popostrčili.
Až niekedy uvidíš mráčik, čo vyzerá inak ako ostatní, možno to bude ten, na ktorom sedí Dobrovilka a Dobromilka. Víly totiž stále poletujú po oblohe a dávajú pozor na to, aby sa dialo všetko tak, ako má.
