Julka a Andrejko boli dvojičky. Spoločne chodili do školy. Spoločne sa delili o detskú izbičku. A spoločne teraz odišli na prázdniny. Už to bolo niekoľko dní, čo byt stíchol. Len večer, keď zaspali aj susedia, v detskej izbe sa začali ozývať… Viete čo? Stavte sa, že neuhádnete!
Hračky! Presne tak, hračky sa začali rozprávať. Rozprávali sa zväčša o Julke a Andrejkovi a potom boli z toho smutné. Starý plyšový medveď sa už na to nemohol pozerať, a tak jedného dňa navrhol, aby každý večer jedna hračka porozprávala o tom, čo s Julkou a Andrejkom zažili. Tak im večery rýchlejšie utečú a deti budú skôr doma. Hračky začali rozprávať. Piaty deň rozprávala kolobežka.
Joj, hovorili ste tu už, kamaráti moji, rôzne príhody, ktoré ste s tými našimi detiskami zažili! No ani jedného z vás nezastavili policajti. To vám poviem, to teda bolo. Normálne som sa bála. Bolo to takto:
Bolo to raz v jeden pekný deň minulé leto. Andrejko sa nudil, a to vám poviem, to je vždy zlé znamenie, keď sa Andrejko nudí. To vtedy vo veľa prípadoch spraví nejakú hlúposť. A tak tomu bolo aj vtedy. Rozhodol sa, že ma vezme a pôjde sa so mnou previesť. Na tom by však nebolo nič zvláštne, keby dodržal všetko, čo mal. Lenže viete, aký Andrejko niekedy je. Neposlúcha maminu.
A mamina mu sto ráz povedala, aby vždy, keď so mnou ide von, zobral si aj prilbu. No prilba zostala doma. Andrejko si nasadil šiltovku a pyšne ma vyniesol z pivnice. On nebude nosiť prilbu! Na čo by aj! Veď jazdiť vie! Ešte nikdy nespadol! A tak na mňa nasadol a išiel! A bez prilby!
Pri odchode však okrem prilby zabudol spraviť ešte jednu dôležitú vec: Povedať mame, kam ide. Vždy sa má mame hlásiť, no teraz sa mu nechcelo. Mama bola u susedy a kto by sa tam zbytočne trepal. Tak neznášal tu susedu. Vždycky ho ťahá za líca a chytá ho za vlasy. A tak za mamou nešiel a nepovedal, kam ide. A veruže ani sám nevedel. A nevedela som to ani ja. Stále sme išli ďalej a ďalej. A stále bola väčšia a väčšia tma.
Keď sa Andrejko spamätal, boli sme už ďaleko a vonku už bol naozajstný večer. Andrejko zo mňa zosadol, sadol si na lavičku, ktorá bola neďaleko, a pustil sa do plaču. A plakal by hádam aj do rána, keby neboli prišli policajti. Veru, veru! Doteraz som sa policajtov bála. No teraz som bola rada, že prišli. najskôr Andrejka vyhrešili. Sám, v noci a bez prilby! To sa veru nerobí! To je naozaj nebezpečné. Potom nás ale naložili do auta a chvalabohu zobrali domov.
Lenže ja som sa celú cestu triasla, že nás vezmú do väzenia. Veď sme porušili zákon! Také niečo tuším ten policajt spomínal! Bola som totiž v kufri a nepočula som dobre, o čom sa tam vpredu rozprávajú a kam ideme! Keď ma však jeden z tých policajtov vybral z kufra a zbadala som známy panelák, potešila som sa.
Žiadne väzenie! Boli sme doma! A tak nás domov doviedli policajti a bolo z toho veľké haló. Andrejko dostal vynadané a celý mesiac sa na mne nemohol voziť. Ale potom, keď sa už voziť mohol, vždy si zobral prilbu, povedal mame kam ide a nikdy nešiel ďaleko!
Veľmi pekne príbehy presne tento istý štýl M.Durickova – Co si hracly rozpravali