S príchodom jari sa v prírode dejú veľké veci. Prebúdzajú sa kvety, stromy sa začnú zelenať a medzi zvieratkami sa rodia mláďatá. Jedno také zvieracie mláďa sa narodilo aj v našej zoo. Na svet prišiel malý hrošík. Bola to veľká udalosť a všetky zvieratá v zoologickej záhrade mali ohromnú radosť. Aj ošetrovatelia sa z toho tešili.
Ako ubiehal čas, hrošík sa zoznamoval so svetom a životom v zoo. Bol veľmi šikovný a všetko sa rýchlo naučil. Jeho ošetrovateľ ho pravidelne kontroloval a pozoroval. Avšak niečo sa mu stále nepozdávalo. Hrošík bol stále príliš malý a unavený. Veľa nerástol. Len zíval. Ošetrovateľovi sa to nepáčilo. Chcel zistiť, čo malému hrošíkovi chýba, preto na neho dával pozor. Cez deň sa ale nič podivné nedialo. Hrošík jedol, prechádzal sa a trávil čas vo vode ako ostatní. Všetko bolo v poriadku. Ošetrovateľ si teda zaumienil, že skúsi hrošíka pozorovať aj v noci. Večer prišiel k jeho výbehu a sledoval, čo sa bude diať.
Všetky hrochy už spokojne spali. Len malý hrošík nie. Snažil sa zatvárať oči, uvelebiť sa, ale po chvíli oči opäť otvoril a nervózne chodil po výbehu. Proste mu nešlo spať. „Tak preto si taký unavený a nerastieš! Nie si vyspatý, kamarát,“ premýšľal ošetrovateľ nahlas, keď pozoroval mladého hrocha. Pár ďalších nocí sa všetko opakovalo. Všetci spali, len hrošík nie a nie zaspať.
Ošetrovateľ prišiel k jeho výbehu bližšie. Pozrel sa milo na hrocha a láskavo povedal: „Čo je s tebou? Prečo nemôžeš spať?“ Hrošík sa na neho smutne a unavene pozrel. Potom ošetrovateľ vzal knižku, sadol si do trávy čo najbližšie k jeho výbehu a povedal: „Vieš čo? Niečo skúsim. Keď nemôžu zaspať moje deti, čítam im rozprávku. A to zaberie. Skúsim ti niečo prečítať a uvidíme.“ Ošetrovateľ vybral nejakú peknú rozprávku a začal čítať. Hrošík sa na neho najprv nechápavo pozeral. Potom však zistil, že sa mu naozaj zatvárajú oči. Ľahol si a počúval. Pokojný hlas ošetrovateľa sa mu páčil. Ukľudňoval ho a uspával. Po chvíli mladý hroch zaspal. Ošetrovateľ sa usmial a odišiel.
Ďalší večer hrošík čakal pri plote a vyzeral svojho milovaného ľudského kamaráta. Tešil sa, až mu zase niečo prečíta. Ošetrovateľ spoznal, že na neho hrošík netrpezlivo čaká. Uvelebil sa teda zase do trávy a čítal. A tak to prebiehalo každý večer, kým hroch nevyrástol. Keď to zistili ostatní pracovníci v zoo, smiali sa, čudovali sa a neverili vlastným ušiam ani vlastným očiam. Keď ale pozorovali, že hrošík krásne rastie a má dostatok sily aj energie, pretože je poriadne vyspatý, mali radosť a ošetrovateľa chválili. On sám si dodnes nedokáže vysvetliť, prečo hrošíkovi pomohlo práve čítanie rozprávok. Bol ale rozhodnutý urobiť všetko pre to, aby sa jeho zvieratá mali v zoo dobre.
A hroch? Keby vedel hovoriť, tak nám to všetkým vysvetlí. Zvieratá predsa poznajú dobrého a láskavého človeka. Poznajú, že má o ne niekto záujem. A tak bol rád, že má svojho starostlivého ošetrovateľa. Mal pokojný hlas, venoval hrošíkovi čas a lásku. A to bolo najviac. Navyše vedel tak pekne čítať.
