Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna princezná, ktorá sa volala Malvína. Malvína bola ale veľmi smutná. Bola totiž veľmi zaľúbená do princa Jonatána z vedľajšieho kráľovstva.
Keď sa však o tom dozvedel jej otec, nedovolil jej, aby sa za neho vydala dovtedy, kým princ Jonatán neprinesie tri Luciferove vlasy. Lenže Lucifer, to bol čert! A čerti žijú veľmi ďaleko pod zemou, kde ani ľudská noha nesmie vkročiť.
Jonatán sa vydal na cestu a Malvína – nešťastnica utiekla od otca do hlbokých hôr. Tam sa túlala tri noci a tri dni až si vyčerpaná sadla na kameň a rozplakala sa. A plakala a plakala. Celé dni a noci. Zdalo by sa, že tých sĺz ma nekonečno, že jej puklo srdce. A slzy padali do doliny pod ňou a plnili ju.
Tu sa jej zrazu pred očami zjaví čert. Samotný Lucifer. „ Tvoj Jonatán je u mňa, milá princezná. Prepustím ho, ak mi tu na tomto mieste, kde si začala urobíš jazero. Budem sa sem chodiť kúpať – kedy len budem chcieť!“ „ Ale ako? Nedokážem to!“ „ No to je na tebe ako to spravíš, len to sprav, lebo svojho milého Jonatána už nikdy neuvidíš.“
Princezná chcela nosiť vodu z potoka, no bolo to márne. Bola to len kvapka v mori! Celé roky by nosila vodu a jazero by aj tak neurobila. Sadla si teda na kameň, kde plakala predtým a znova sa pustila do plaču. Plakala celú noc a keď sa ráno pozrela pred seba, zbadala, že dolina je naplnená tak, že sa tam dá kúpať.
Čert splnil sľúb a prepustil Jonatána a ten si zobral Malvínu za ženu. A obaja doteraz nechápu čo to bolo za čary, ktoré naplnili jazero slzami.
