Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden princ. Volal sa Jakub. Na prvý pohľad by sa v ničom nelíšil od iných princov, niečo sa však predsa našlo. Nechcel rozprávať. Nikto presne nevie, kedy rozprávať prestal a čo to spôsobilo. Isté však bolo, že od princa už celé roky nikto nepočul ani hlások. Trápilo to kráľa, trápilo to kráľovnú, trápilo to celé kráľovstvo. Ako môže byť budúci kráľ nemý? Ako bude vládnuť? Skúšali všelijakých liečiteľov, no nikto Jakubovi nevedel pomôcť. Jakub jednoducho nerozprával. A tak plynul čas a všetci si na to zvykli.
V jeden pekný letný deň sa Jakub vybral so svojím komorníkom do záhrady na prechádzku. Komorník sa však musel vrátiť do paláca, a tak Jakub pokračoval v ceste sám. Došiel k jazeru, kde sa hral malý chlapec, syn palácového kuchára. Jakub si sadol na lavičku a pozoroval ho pri hre. Chlapec si vyzliekol šaty a vkročil do jazera. Bolo horúco a chcel sa ochladiť v studenej vode. Plával ďalej a ďalej a zrazu nedočiahol na dno a začal kričať.
Jakub sa prebral z letargie a vrhol sa do jazera, chcel chlapca zachrániť. Ešte že bol taký dobrý plavec. Chlapca vytiahol z jazera a poskytol mu prvú pomoc. Potom sa rozbehol k palácu. Pri kráľovskom stole sedel kráľ i ostatní z jeho rady.
Zmätene pozerali na mokrého princa, ktorý vletel neohlásene dnu a niečo zúrivo gestikuloval. Nikto mu nič nerozumel, nikto nevedel, čo princ chcel. Jakub sa nahneval, že mu nerozumejú, že nechápu, že v záhrade je chlapec a potrebuje pomoc.
Zo všetkých síl sa zaťal a vytisol spomedzi pier: „Potrebujem pomoc!“ Všetci stíchli. Boli to prvé slová, ktoré od princa počuli. „Chlapec sa topil, musíte mu pomôcť!“ Sluhovia sa rozbehli k jazeru zachraňovať chlapca a kráľ si vyobjímal syna, ktorý začal rozprávať.
A odvtedy už rozprával. Niektorí by povedali, že až veľmi, no väčšine to vôbec nevadilo. Jakub sa stal kráľom a z utopeného chlapca spravil rytiera. To vďaka nemu začal rozprávať.
