Jeden mlynár mal troch synov, mlyn, somára a kocúra. Synovia mleli, somár donášal obilie a odnášal múku a kocúr chytal myši. Keď mlynár zomrel, synovia si takto rozdelili dedičstvo: najstarší dostal mlyn, stredný somára a najmladší kocúra. Viacej sa mu neušlo. Bol preto smutný a takto si vravel: „Ja som predsa dostal to najhoršie. Môj najstarší brat môže mlieť, druhý sa môže nosiť na somárovi, ale čože si počať s kocúrom? Dám si z jeho kože urobiť rukavice a budem mať pokoj.“
„Počuj,“ začal kocúr, ktorý rozumel všetkému, čo vravel najmladší syn. „Nezabíjaj ma pre pár ledajakých rukavíc, radšej mi daj ušiť čižmy, aby som sa v nich mohol ukázať medzi ľuďmi. Uvidíš, že ti budem skoro na dobrej pomoci.“ Mládenec nemal čo stratiť, a tak teda dal posledné peniaze kocúrovi, aby sa odel a obul. „Ale načo?“ pýta sa sám seba. Vyobliekaný a obutý kocúr mu vysvetľuje, že z neho urobí bohatého a váženého muža. „Vari si čarodejník?“ spytuje sa mládenec. „Iba prešibaný.“ odpovedá kocúr.
Kocúr sa vybral ku kráľovi: „Pane, dovoľte mi, aby som vám venoval týchto dvoch vtákov na znak priateľstva môjho pána.“ Kráľ bol úprimne prekvapený a vtáky s radosťou prijal. Kocúr chodieval každý deň na poľovačku a naďalej dával kráľovi darčeky, vždy v mene svojho pána. Kráľ bol čoraz zvedavejší. Jedného dňa sa mládenec, vôbec netušiac, čo ho čaká, pokojne kúpal v rieke.
Tu kocúr vzal jeho šaty, odniesol ich preč a skryl. Práve vtedy prichádzal na koči kráľ. Vtom kocúr začal úpenlivo lamentovať: „Ach, najvznešenejší kráľ! Kým sa môj pán kúpal v jazere, akýsi zlodej mu ukradol šaty. Teraz je pán vo vode a nemôže vyjsť von, a ak tam ostane dlhšie, prechladne a umrie.“ Keď to kráľ počul, kázal zastaviť koč a jeden z jeho sluhov musel uháňať po šaty. Kráľ spoznal oddaného sluhu pána, ktorý mu venoval toľko darčekov. Kráľ sa teda zaradoval, že mu teraz môže preukázať službu zasa on.
„Nech sa páči, ctený pane.“ povedal kráľ prekvapenému mladíkovi, keď mu dal čisté šaty. „Vaše pozornosti ma veľmi dojali a som rád, že som vás stretol. Dovolíte, aby som vás odprevadil na vaše panstvo?“ Kráľ privolal z koča aj svoju dcéru, a predstavil ju mládencovi. No on nevedel, čo si má počať. Ako sa priznať, že nič nemá? Čo za podlú hru to s ním kocúr hrá?
Kocúr medzitým dobehol až k obrovmu zámku a vraví mu: „Tvoja sila nie je nič v porovnaní s mojou. Si hlúpejší ako ja!“ Kocúr vyzval obra, aby sa premenil na myš. Obor tak hlúpo aj urobil. Skôr ako stačil pochopiť, čo sa s ním deje, kocúr ho prebodol. Zámok teraz patril jemu, teda jeho pánovi.
Zatiaľ čo bol kocúr preč, mládenec takto premýšľal: „Dal som svoje posledné peniaze akémusi prešibanému darebákovi.“ Práve sa chystal všetko rozpovedať kráľovi, keď zbadal kocúra, ktorý im mával na znamenie, že ho majú nasledovať. Kocúr ich zaviedol až do obrovho zámku, ktorý už teraz patril mládencovi. „Ráčte vstúpiť, páni!“ pozýval ich úctivo kocúr dovnútra. „Máte úžasný zámok!“ nadchýnal sa kráľ s obdivom. Nebol však sám, kto bol prekvapený!
Kráľ, dojatý prostotou takého šľachetného a bohatého pána, ponúkol pánovi jeho dcéru za ženu. A takto teda prešibaný kocúr spravil z chudobného sedliackeho syna najšťastnejšieho človeka na svete.
