Miša a Ríša boli dva ľadové medvede. Žili pri severnom polárnom kruhu. To je miesto, kde je po celý rok veľká zima a sneh. Bývali tam veľmi radi, pretože chlad a zima sa im páčili. Keďže to ale boli dvaja neposední a múdri medvede, stále niečo vymýšľali. Raz robili závody na kopci a kĺzali sa po bruchách smerom dole, druhýkrát zase skúšali, kto nachytá viac rýb alebo kto sa najlepšie schová v snehu. Vždy si niečo našli, ich fantázia nemala konca. Skrátka nikdy sa nenudili.
Raz takto po obede ležali na ľadovej kryhe, pomaly sa s nimi hojdala na studenej vode, a premýšľali, čo budú robiť. „Ja by som chcel vidieť svet. Pozrieť sa na vzdialené miesta. Poznať, aké je to tam, kde je stále teplo,“ povedal Míša a zasnil sa. „To by bolo super! Ale ako to urobiť? Ako sa dostaneme tu cez tú veľkú studenú vodu, za tie veľké ľadové hory okolo nás?“ zamyslel sa Ríša.
Ako tak obaja v ľahu na kryhe dumali nad cestovaním, zrazu Míšu napadlo: „Postavíme si teplovzdušný balón! Ten nás zanesie, kam len budeme chcieť.“ Ríšu nápad úplne pohltil. Okamžite zoskočil na breh a začal zháňať veci, ktoré sú na stavbu balóna potrebné. Spolu s Mišou mali také vlastné skladisko, kam dávali všetko, čo kedy našli a čo im práve do oka padlo. A teraz konečne nálezy prišli vhod!
Za pár hodín bolo hotovo. Na snehu stál teplovzdušný balón. Pomaly doňho obaja medvede nastúpili, zapálili oheň a začali púšťať vzduch, aby sa vzniesli. Prvé pokusy boli trochu kostrbaté a nemotorné, ale nakoniec vyleteli. Zbalili si so sebou mapu, aby dorazili presne tam, kam chceli.
Obleteli niekoľko krásnych miest, stretli neznáme zvieratá a zoznámili sa s novými medveďmi. Raz tiež objavili miesto, kde bolo neuveriteľné teplo. S balónom pristáli na piesok. Bola to nejaká osamelá pláž. Slnko tam pražilo, že medvede nemohli skoro dýchať, aké im bolo horúco. Skúsili si stúpnuť na piesok, ale ten ich tak veľmi pálil do labiek, že to nešlo vydržať. Rýchlo naskočili späť do košíka, vzniesli sa s balónom nahor do výšin a pomaly sa vydali na cestu domov.
Pár kilometrov pred svojím domovom vleteli do búrky. Mraky sa okolo nich tak rýchlo nahromadili, až blesky a hromy padali jeden za druhým. Ani sa nestihli pripraviť. Vietor fúkal, cloumal s balónom a dážď im premáčal plachtu. Míša a Ríša sa snažili prečkať búrku, avšak bola silnejšia. Našťastie boli práve nad vodou, keď blesk udrel do ich balóna a oni spadli do ľadovej vody. Studená voda im vôbec nevadila, boli predsa z polárneho kruhu. Míša nestratil hlavu av okamihu našiel veľkú ľadovú kryhu. Vyšplhal sa na ňu a pomohol svojmu kamarátovi Ríšovi. Kým búrka ustala, doplávali na kryhy až domov.
Večer už ležali obaja vo svojich pelechoch, unavene spomínali na svoje dobrodružstvá. Boli šťastní, že toho toľko videli a že sú zase späť doma. Na cestách si uvedomili, že najlepšie na tom všetkom bolo, že to zažili spolu.
