Lenivá Moly

V zelenom údolí stál malý domček. Bola to malá chalúpka s bielymi oknami a balkónom plným kvetov. Žila tam Moly . Bola to dobrá dievčina, ale veľmi lenivá. Jej kučeravé vlasy boli vždy zamotané, pretože bola príliš lenivá na to, aby ich učesala. Líca mala špinavé, pretože sa nechcela umyť. Nikdy si svoj malý domček nevyčistila. Nikdy svojej matke s ničím nepomáhala. Jednoducho nechcela. Bola príliš lenivá.

Jej mama bola nešťastná. Nevedela, ako ju prinútiť, aby niečo urobila. Keď sa začala zima, matka musela ísť do lesa nazbierať drevo na kúrenie v chalupe. Vonku už bola zima, a tak sa obliekla, pripravila si nošu, v ktorej nosí drevo, a rozlúčila sa s dcérou. „Čoskoro prídu mrazy a my potrebujeme zásoby, aby nám bolo teplo.“ Moly sa len otočila na druhý bok a zamávala matke. Ani ju nenapadlo ísť s ňou, alebo sa jej spýtať, či môže ísť pomôcť.

A tak mama odišla do lesa a Moly zostala pekne v posteli. Lesné zvieratká videli, ako mama ide sama po drevo. Rozhodla sa, že jej pomôžu, aby na to nebola sama. Mamička bola veľmi šťastná, že má takýchto pomocníkov. A tak veveričky začali zbierať malé palice, bobry väčšie palice a mývaly začali všetko lámať a ukladať na seba. Všetko išlo ako po masle.

Keď  tu sa zrazu mamička pošmykla a poranila si nohu. Nemohla na nej ani stáť. Zvieratá vedeli, že musia niečo urobiť. Nemôžu tam nechať mamičku len tak sedieť a mrznúť. Musia bežať za Moly, aby pomohla mame. Jazvece a bobry zostali s mamou a veveričky utekali čo najrýchlejšie do chaty. Hneď ako boli pri dverách, zabúchali. Nikto však neprišiel. Vyliezli na balkón a búchali na okná. Rozospatá Moly pomaly otvorila okno. Pretrela si oči a pozrela na poskakujúce a šantiace veveričky. Začali ju ťahať von a ukazovať jej, kam má ísť. Ale Moly nechcela nikam ísť. Bola lenivá. Ale veveričky boli neodbytné.

Nakoniec sa im podarilo presvedčiť Moly, aby ich nasledovala. Stále ju popoháňali, aby bola rýchlejšia. Keď sa blížili k lesu, Moly v diaľke zbadala matkinu nošu. V tej chvíli si uvedomila, prečo na ňu veveričky tak úpenlivo naliehajú. Jej mame sa muselo niečo stať. Moly zabudla na svoju lenivosť a utekala tak rýchlo, že jej nestačili ani veveričky. Rýchlo sa rozbehla k matke a objala ju, tak vrúcne ako len dokázala. Veľmi sa o ňu bála. Pomohla jej čo najrýchlejšie vstať. Celú cestu domov podopierala svoju mamu. Všetky zvieratá išli s nimi a Moly niesla so sebou plný kôš dreva.

Keď sa vrátili domov, Moly sa zvieratám poďakovala a dala im niečo dobré, aby im dala najavo, aká je vďačná. Dlhý čas potom Moly musela opatrovať svoju zranenú matku a starať sa aj o domček úplne sama. Ale bola šťastná, že jej mama  je doma a v bezpečí. A tak úplne zabudla, aké to je byť lenivý. Uvedomila si, že keby matke pomohla skôr, nič by sa nestalo. A tak sa rozhodla, že už nebude taká ako predtým. A zmenila sa.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.