Možno o tom neviete, ale na dne mora žije národ, ktorý má svojho kráľa, hrad aj zákony a malú morskú vílu. V skutočnosti je ich šesť, pretože kráľ má šesť dcér. Najmladšia z nich, jeho najobľúbenejšia, je najmilšia, najzvedavejšia a najtvrdohlavejšia.
Chce žiť medzi ľuďmi ako oni, na dvoch nohách. Ako by však mohla morská víla žiť medzi ľuďmi, keď má namiesto nôh iba rybí chvost? A tak každý deň iba vystúpi na hladinu mora, pozoruje lode a obdivuje svet ľudí a ich život. Zdá sa jej úžasný!
Dnes sa malá morská víla objavila na hladine mora vo chvíli, keď sa jedna loď ocitla vo veľkých ťažkostiach. Prekvapila ju búrka a teraz sa nebezpečne nakláňa. Morská víla najskôr nechápala, čo sa deje, a kolísanie vĺn sa jej zdalo zábavné. No čoskoro bolo počuť, ako sa lámu stožiare a preľaknutí ľudia kričia od strachu. A vtedy si malá morská víla uvedomila, že tí ľudia sú v nebezpečí.
Videla, ako istý mladík skočil do vody vo chvíli, keď sa loď zlomila napoly po náraze vlny silnejšej ako ostatné. Spomenula si, že ľudia pod vodou nemôžu dýchať, a že mládenec nebude mať silu doplávať na breh. Rýchle sa ponorila do vody, chytila ho a vytiahla na hladinu. Tam našťastie plával kus stožiara, ktorý pomohol morskej víle dostať chlapca na breh. Podľa mládencových pekných šiat morská víla uhádla, že to je určite princ. Aj všetko ostatné tomu nasvedčovalo – črty tváre, jemné ruky, hrdý výzor. Malá morská víla sa celá chvela, najmä jej srdiečko. Či je to princ, alebo nie, tento muž už vládne nad jej životom. Malá morská víla nemohla odtrhnúť pohľad z princovej tváre a bezhlavo sa zaľúbila.
Z diaľky však už bolo počuť ženský smiech. Morská víla s ľútosťou opustila princa a plávala sa ukryť za skaliská. Prišli tri mladé ženy z kláštora, videli princovo telo vystreté na piesku, a okamžite ním zatriasli. Princ otvoril oči a stretol sa s pohľadom jednej z nich.
Malá morská víla bola taká smutná, že jej sestry nakoniec povedali o jednej bosorke, ktorá by jej možno mohla pomôcť. Ona ju teda vyhľadala a rozpovedala jej svoju žiadosť. „Bude ťa to stáť hlas, dieťa moje. Ja ti ponúkam nohy, ale nič nie je zadarmo. Ty máš najkrajší hlas z celého oceánu a ja ho potrebujem!“ riekla bosorka. Malá morská víla teda obetovala svoj hlas.
Na druhý deň sa vydala morská víla za princom, ktorý si myslel, že je to dievčina z kláštora. Začal sa jej vypytovať, aby zistil, či je to ona. Ale ako odpovedať? Malá morská víla už nemala hlas. Princ si povedal, že to nemôže byť dievča z pláže, ktoré mu zachránilo život. Ale aj tak ju prijal vo svojom zámku. No zároveň začal hľadať tú, o ktorej si mysle, že jej vďačí za svoj život.
Našli ju rýchlo a oznámili aj zásnuby. Žiaľ stará bosorka malú morskú vílu upozornila: „Ak ťa princ nebude milovať a nevydáš sa zaňho, zomrieš na druhý deň po jeho svadbe, pri východe slnka.“ Malá morská víla sa zúfalo ponáhľala do loďky a odišla, aby sa naplnil jej osud s nádejou, že ešte uvidí svoje sestry. Keď prišli jej sestry, onemeli od úžasu nad jej strašným osudom. Usilovali sa ju utešiť a prezradili jej, že ešte je čas zachrániť sa pred smrťou. „Môžeš ostať morskou vílou a zrušiť kliatbu.“ vysvetľujú jej. „Choď za princom, prebodni mu srdce nožom a nechaj, aby ti jeho krv zmáčala nohy. Znova získaš svoj rybí chvost a opäť môžeš žiť s nami.“ „Prebodnúť srdce môjho najmilšieho?“ vraví si malá morská víla. „Moje sestry nechápu, ako veľmi ho ľúbim, že bez neho nedokážem žiť, ale ani ho zabiť.“
A pretože už slnko začalo vychádzať, malá morská víla pokrútila hlavou, že nie. Veľké slzy vďačnosti a smútku jej stekali po lícach a hodila nôž do vody. V tej chvíli oblaky sčerveneli od slnečných lúčov. A pri východe slnka malá morská víla upadla do osudného spánku.
