Keď začala jar, rôzne zvieratá sa začali prebúdzať zo zimného spánku. Jedným z nich bol aj veľký medveď Brumko. Celú zimu prespal vo svojom ukrytom brlohu. Keď sa však zima skončila, vyšiel von, pretiahol sa a hľadal niečo na jedenie. Dostal obrovskú chuť na med. To ale ešte nevedel, čo bude musieť urobiť, aby si na ňom pochutnal.
Chodil po lese a hľadal, kde by ho našiel. Po chvíli prišiel k obrovskému stromu. Bol taký obrovský, že nevidel poriadne ani na koniec jeho koruny. Keď pod ním stál, sem-tam okolo neho preletela nejaká včielka. Brumko sa po nej ohnal svojou veľkou labou, ale potom si uvedomil, že kde sú včielky, tam musí byť aj med. Obišiel celý strom a pozorne si prezeral jeho korunu. A potom to uvidel. Na jednom z konárov naozaj visel včelí úľ. „Tam musí byť aj med,“ pomyslel si.
Pokúšal stromom zatriasť, ale bol príliš veľký. Nepomohlo to. Zrazu k nemu priletelo niekoľko malých včiel a začali ho okrikovať: „Čo to robíš, ty veľký medveď! Čo si myslíš, že si prídeš len preto, že máš chuť na med, a strasieš celý náš úľ? Okamžite s tým prestaň!“
Medveď chcel niečo povedať. Len čo sa nadýchol, aby odpovedal, včely začali bzučať a lietať splašene dookola. „Už sú tu, už sú tu zasa a teraz ho určite zotnú. Pomoc! Pomoc!“ Brumko najprv nechápal, čo im je. Potom si však všimol, ako sa k stromu z diaľky blížia veľkí a silní ľudia. V rukách mali motorové píly. Keď sa priblížili k stromu, všetko mu došlo. Ľudia chcú vyrúbať krásny a veľký strom. Navyše zničia včelí úľ! „Tak to nedovolím!!!“ povedal Brumko nahlas.
Schoval sa za kmeň stromu. Vo chvíli, keď sa ľudia postavili pod neho, vybehol spoza stromu a začal kričať, ako najhlasnejšie vedel. Postavil sa pri tom na zadné laby a mával prednými. Pomaly sa približoval k prekvapeným ľuďom a neprestával naháňať hrôzu. Ľudia uplne zbledli. Odhodili svoje píly a sekery a dali sa na útek. Od tej doby ich tam nikto nikdy nevidel.
Potom si Brumko, vyčerpaný po takomto výkone, ľahol pod strom a uvedomil si, že mu ešte stále škvŕka v žalúdku. Včielky všetko pozorovali zo stromu a pretože boli vďačné že im Brumko zachránil strom a domov, priniesli mu zo svojho úľa pekne veľkú kopu medu. Odvtedy chodil Brumko k včelám pre med pravidelne. Už netrasie celým stromom, ale pekne si ho vypýta. A dáva pozor, aby sa nikto nepokúsil zničiť strom alebo úľ od jeho kamarátiek včielok.
