Ďaleko za dedinou, blízko lesov a veľkých polí, stála krásna farma. Bývalo v nej dievčatko Mia so svojou mamičkou. Na farme žilo množstvo zvierat. Ovce, kozy, kravy a tiež jeden kôň. Bol to koník, najlepší priateľ Miy. S mamičkou sa Mia o všetky zvieratá starala a mala ich veľmi rada, ale s koňom to bolo iné. Mala ho ako svojho kamaráta. Bol krásny, vysoký a urastený. Srsť mal celú nádherne čiernu a lesklú, a pretože mal všetko čierne a len jedno ucho biele, hovorila mu Mia Ucháč.
Starať sa o všetky zvieratá nebolo jednoduché, ale Mia to všetko robila s láskou. Keď jej zostal čas, jazdila so svojim koňom Ucháčom na vychádzky. Preháňali sa spolu cez lúky, polia i lesy. Ucháč bol neuveriteľne rýchly. Cítil sa veľmi dobre, keď mohol s dievčatkom na chrbte behať.
Raz, keď práve boli na vychádzke, urobili si prestávku na lúke. Mia si ľahla do trávy a pozerala sa na nebo. Ucháč si okolo nej pochutnával na dobrej trávičke. „Vieš, Ucháč, chcelo by to pomôcť mamičke. Najradšej by som zarobila peniaze, aby som pomohla s farmou. Ona totiž stojí veľa námahy aj peňazí. Ale ako? Nenapadá ťa niečo?“ premýšľala Mia nahlas a pritom žmurkla na Ucháča. Ten len zastrihal ušami a tváril sa, akoby premýšľal. Mia ani netušila, ako veľmi jej koník rozumie.
Na ceste domov sa z ničoho nič Ucháč prudko zastavil. Zaprel sa o strom, kde bol nalepený papier. Svojím ňufákom a hlavou ukazoval na papier. „Čo to robíš? Čo sa deje?“ pýtala sa Mia svojho koňa. Nechápavo sa zahľadela na vývesku. Na papieri bolo napísané: „Za desať dní sa budú konať jazdecké preteky. Prihlásiť sa môže každý. Hlavná výhra je balík peňazí.“ Mia sa pozrela na svojho koňa: „Ty by si chcel pretekať a vyhrať peniaze, aby sme tým mamičke pomohli?“ Koník začal radosťou poskakovať. Napokon to jeho dievčatko pochopilo. „Tak prečo nie, skúsiť to môžeme!“ usmiala sa Mia.
Desať dní ubehlo ako voda. Celý ten čas Ucháč poctivo trénoval. Behal sám, behal aj s Miou. Nastal deň pretekov. Všetci sa postavili na štartovaciu čiaru. Ostatné kone vyzerali ako športovci. Len Ucháč medzi nimi pôsobil ako maznáčik, ktorý behať nevie. Mia mu ale verila. Naklonila sa k nemu, a než vyštartovali, pošepkala mu do uška: „Verím, že to zvládneš. Ja ti pomôžem. Sme predsa tím. A aj keby si nevyhral, pre mňa budeš vždy ten najlepší priateľ. Už len preto, že chceš mne a mamičke pomôcť.“ Ucháča to zahrialo pri srdci.
Bol pripravený. Nastražil uši. Našponoval svaly. Ako začul štartovný klaksón, vybehol. Bežal ako o závod. Bol taký rýchly, že tomu nemohli diváci uveriť. Vedel, že so svojím dievčatkom na chrbte dokáže čokoľvek. A tak sa aj stalo. Ucháč dobehol do cieľa ako prvý. Peniaze, ktoré vyhrali, darovali mamičke. Tá bola na svoju dcéru aj jej koňa veľmi pyšná.
Večer zašla Mia za Ucháčom do stajne. Hladila ho a potichu šepkala: „Ďakujem ti, priateľ môj. Vďaka tebe má mamička zase dosť peňazí na farmu. Som šťastná, že ťa mám. Pre mňa budeš vždy ten najlepší, aj keď nevyzeráš ako športovec, ale maznáčik.“ Usmiala sa, ľahla si k nemu do sena a zaspala. Až teraz si uvedomila, ako veľmi jej kôň rozumie.
