Elenka mala svoju obľúbenú hračku, bol to plyšový medvedík, mala ho už veľmi dávno a bolo to na ňom aj vidieť. Kožušinku mal celú zašpinenú, jedno uško natrhnuté, očko mu držalo len na jednej nitke. Ale aj napriek tomu ho mala Elenka so všetkých svojich hračiek najradšej, až dovtedy, pokiaľ k nim neprišla na prázdniny sesternica Edita.
Keď sa spolu hrali, Edita jej ospevovala svoje hračky. Ona mala všetky najmodernejšie a najkrajšie bábiky, keď sa trochu zašpinili, alebo sa im roztrhli šaty, Editina mamička ich vyhodila a kúpila novú modernejšiu hračku. Hračky boli vystavené na policiach úplne nové a nepoškodené.
Keď Edita zbadala na poličke staručkého medvedíka, s opovrhnutím odula ústa. „Túto starú haraburdu vyhoď.“ Elenka sa zahanbila za starú, zničenú hračku a vyhodila ju do koša. Prázdniny skončili, Edita sa vrátila domov a Elenka zostala sama. Vtedy si spomenula na svojho obľúbeného medvedíka, chcela sa s ním pomaznať, no nikde ho nebolo. Vtedy si spomenula, že ho vyhodila.
Smutná bežala za mamičkou. Mamička sa čudovala, že hľadá to, čo sama vyhodila. Keď mamička videla, že Elenke je to naozaj veľmi ľúto a bola už dosť potrestaná, siahla do zásuvky. Zo zásuvky vytiahla medvedíka. Elenka sa veľmi potešila. Spoločne medvedíka oprali. Po vysušení mu zašili uško a opravili očko. Ba dokonca mu ušili aj novú košieľku a nohavičky. Medvedík bol ako nový. Spokojne sedel na poličke pri knihách, len večer ho odtiaľ Elenka zložila a položila k sebe do postieľky.
