Vitek a jeho dobrodružstvá

Vítek bol chlapec, ktorý miloval dobrodružstvo. Staval si skrýše medzi stromami, v lese viazal laná a hojdal sa na nich a v zime si staval iglú, aby sa v ňom mohol hrať na eskimákov. Stále niečo vymýšľal a jeho fantázia nemala hraníc. Jedného dňa však zažil skutočné dobrodružstvo.

Keď sa začali prázdniny, Vítek odišiel na niekoľko dní k svojmu strýkovi a tete. Veľmi sa mu tam páčilo, pretože sa tam stále niečo dialo. Tentoraz sa však mal naozaj na čo tešiť. Jeho strýko mal plán a dával Vítkovi malé nápovedy, aby sa tešil na to, čo ho čaká. Povedal mu: „Vezmi si plavky a nejakú malú vec, ktorú rád niekomu dáš.“  Vítek si teda zbalil, čo mu strýko povedal, a stále myslel na to, čo budú so strýkom robiť. Nemohol sa dočkať dobrodružstva, ktoré mu strýko vymyslel.

Rozprávka na čítanie - Vitek a jeho dobrodružstvá
Vitek a jeho dobrodružstvá

Až jedného dňa prišiel ten veľký deň. „Tak dnes, kamarát môj. Obleč si plavky, na ne si daj niečo pohodlné, vezmi si batoh s ostatnými vecami a ja zbalím zvyšok. Ideme,“ oznámil strýko Vitkovi a o chvíľu už boli na lesnej cestičke, ktorá viedla k rieke. Vítek už z diaľky počul rieku ktorá  tečie z hôr. Ako sa blížili k cieľu, Vítek horel nedočkavosťou. Stále len poskakoval okolo strýka a pýtal sa ho, kam idú a kedy tam budú. Konečne prišli na breh rieky, kde uvidel upevnenú malú kánoe. V nej bol veľký prázdny sud.

„Tak Vítek, nasadaj. Túto prvotriednu kánoe máme prenajatú na celý deň. Nemusíš sa báť, je to bezpečné. A do suda si dáme svoje veci a batohy. Tam sa im nič nestane ani sa nenamočia. Takže ideme.“ Strýko sa usmial a Vítek nadšene naskočil do člna, rýchlo všetko napchal do suda a nevedel sa dočkať, kam pôjdu. Cestou strýko Vítkovi vysvetľoval, ako zaobchádzať s pádlom a ako udržať čln v správnom smere. To však nebolo všetko, čo Vítka čakalo.

Keď sa plavili okolo stromov, chlapec si všimol šípok, ktoré boli na stromoch. Ukazovali smer plavby. Potom však uvidel vyčnievajúci breh, na ktorom stál strom s nápisom: „Cieľ za 100 metrov. Bež pozdĺž rieky a hľadaj najväčšiu skalu.“ Zrazu strýko zavolal: „Vitek, otočíme sa k tomu brehu a zakotvíme tam.“ A tak sa im po veľkom úsilí a boji s prúdom rieky podarilo dostať na breh. Tam uviazali čln a podľa pokynov sa vydali pozdĺž rieky hľadať najväčšiu skalu. Keď ju Vítek uvidel, rozbehol sa k nej a začal okolo nej hľadať. Nemohol sa dočkať, čo tam nájde. Možno tam bude poklad. Truhlica plná šperkov alebo peňazí, alebo ďalšia mapa, kam má ísť ďalej. Hľadal, aké tajomstvá skala ukrýva.

A zrazu na niečoho narazil. Malá zatvorená plechová škatuľa, ktorá bola plná. Vítek ju nedočkavo otvoril, ale to čo uvidel vôbec nečakal. Malý zošit v sáčku, ceruzku a niekoľko drobných predmetov. Obrázok, jo-jo, náramok, kompas a záložku do knižky. „Čo je to, strýko?“ Vítek sa na strýka nechápavo pozrel. „Volá sa to keška. Je to špeciálny poklad. Keď ho nájdeš, zapíšeš si ho do zošita a vyberieš si vec, ktorú chceš, a na oplátku tam vložíš niečo svoje. Takto zostáva schránka stále plná.  Dôležitý nie je ani obsah pokladu, ale dobrodružstvo, ktoré zažiješ pri jeho hľadaní,“ vysvetlil strýko.

Vítkovi sa rozžiarili oči. Bolo to stokrát lepšie ako šperky a perly. Vytiahol kompas a vložil tam svoje malé kovové autíčko. Celú cestu naspäť premýšľal, kto si nabudúce vezme jeho auto. Vítek bol veľmi rád za dobrodružstvo, ktoré mu strýko pripravil. A tiež nikdy nezabudne, že niekedy nie je dôležitý cieľ, ale cesta samotná.

4.8/5 - (29 votes)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *