Vitek bol chlapec, ktorý miloval dobrodružstvo. Staval si úkryty medzi stromami, v lese viazal laná a hojdal sa na nich a v zime si staval iglu, v ktorom sa hral na Eskimáka. Stále niečo vymýšľal a jeho fantázia nemala hraníc. Jedného dňa však zažil skutočné dobrodružstvo.
Keď sa začali prázdniny, Vitek odišiel na niekoľko dní k strýkovi a tete. Mal to tam rád, pretože sa tam stále niečo dialo. Tentoraz sa však mal naozaj na čo tešiť. Jeho strýko mal plán a naznačoval Vitekovi, čo ho čaká. Povedal mu: „Vezmi si plavky a niečo, čo by si rád niekomu daroval.“ Vitek si teda zbalil, čo mu strýko povedal, a stále premýšľal o tom, čo budú so strýkom robiť. Nemohol sa dočkať dobrodružstva, ktoré mu strýko vymyslel.
Ak jedného dňa prišiel ten veľký deň. „No, dnes, priateľ môj. Obleč si plavky, na ne si daj niečo pohodlné, vezmi si batoh s ostatnými vecami a ja ti zbalím zvyšok. A ideme.“ Strýko Viteka informoval a čoskoro už boli na lesnej ceste, ktorá viedla k rieke. Vitek už z diaľky počul, ako z hôr steká rieka. Ako sa blížili k cieľu, Vitek horel nedočkavosťou. Stále skákal okolo strýka a pýtal sa ho, kam idú a kedy tam budú. Nakoniec prišli na breh rieky, kde uvidel pripevnenú malú kanoe. Bol v ňom veľký a prázdny sud.
Nastúp, Vitek. Túto prvotriednu kanoe máme na tento deň požičanú. Nemaj obavy, je to bezpečné. A do suda si dáme svoje veci a batohy. Nezničia sa a nepremočia..“ Strýko sa usmial a Vitek nadšene naskočil do člna, rýchlo všetko napchal do suda a nevedel sa dočkať, kam pôjdu. Cestou strýko Vítkovi vysvetľoval, ako sa ovláda pádlo a ako udržať loď v správnom smere. To však nebolo všetko, čo Viteka čakalo.
Keď preplávali okolo stromov, chlapec si všimol šípy, ktoré boli na stromoch. Ukazovali smer, kam sa má plávať. Potom však uvidel vyčnievajúci breh, na ktorom stál strom s nápisom:& „Cieľová stanica za 100 metrov. Choď pozdĺž rieky a hľadaj najväčší kameň.“ Zrazu strýko zavolal: „Vitek, odbočíme k brehu. Zakotvíme tam.“ A tak sa im po veľkom úsilí a boji s prúdom rieky podarilo doplávať k brehu. Tam uviazali loď a podľa pokynov sa vydali pozdĺž rieky hľadať najväčšiu skalu. Keď ju Vitek uvidel, rozbehol sa k nej a začal ju prehľadávať. Nemohol sa dočkať, čo tam nájde. Možno by tam bol poklad. Truhlica plná šperkov, alebo peňazí, alebo ďalšia mapa, kam ísť ďalej. Hľadal, aké tajomstvá kameň ukrýva.
A zrazu na niečo narazil. Malá zatvorená plechová škatuľka a bola plná. Vitek ju nedočkavo otvoril, ale vôbec nečakal, čo tam uvidí. Malý poznámkový blok v taške, ceruzka a niekoľko drobností. Obrázok, jojo, náramok, kompas a záložka. Vitek sa na strýka nechápavo pozrel: „Čo je to, strýko?“ „Volá sa to keška. Je to zvláštny poklad. Keď ju nájdete, zapíšete si ju do zošita a vyberiete si vec, ktorú chcete, a na oplátku vložíte niečo svoje. Takto zostane box stále plný. Dôležitý nie je ani obsah pokladu, ale dobrodružstvo, ktoré pri jeho hľadaní zažijete.“ Strýko vysvetlil.
Vitekovi sa rozžiarili oči. Bolo to stokrát lepšie ako šperky a perly. Vytiahol kompas a vložil tam svoje autíčko. Celú cestu späť premýšľal, kto mu vezme auto ako ďalší. Vitek sa veľmi tešil z dobrodružstva, ktoré mu strýko naplánoval. A nikdy nezabudol, že niekedy nie je dôležitý cieľ, ale cesta.
