Blížili sa fašiangy, a to znamenalo jediné! V meste sa bude konať veľký fašiangový sprievod so súťažou o najkrajšiu fašiangovú masku. Deti z celého mesta si už celé mesiace lámali hlavu nad tým, akú masku si pripravia. Niektorí si masku dokonca požičali v miestnom divadle. Iní si ju vyrobili. Aj Aďo si ju musel vyrábať sám. Jeho mamička totiž nemala dostatok peňazí na to, aby mu ju požičala alebo kúpila. Darmo si však Aďo tento rok lámal hlavu nad tým, akú masku by si vyrobil, nič mu nenapadlo.
Tak veľmi by chcel mať konečne niečo nové! Ako tak sedel pred bytovkou a rozmýšľal nad tým, čo bude robiť, prisadol si k nemu starček z druhého poschodia. „Čože ťa trápi mladý muž?“ opýtal sa starček. Aďo mu vyrozprával o svojich problémoch. Starček prikyvoval. „Veľmi dobre ťa chápem. Keď som bol malý, túžil som po bicykli, no moji rodičia nemali peniaze, aby mi ho mohli kúpiť. Vtedy mi svoj bicykel daroval susedov syn, ktorý do nášho mesta chodil na prázdniny.“ „Ó, to musel byť ale dobrý človek,“ uznanlivo prikývol Aďo. Starček súhlasil. Chcel Aďovi niečo navrhnúť, no akurát vtedy sa vyklonila z okna mama a zavolala na chlapca. Aďo sa rýchlo rozlúčil a utekal dnu. Na druhý deň, keď išiel ráno Aďo do školy, pred dverami bytu našiel úhľadne zabalený balíček.
Netrpezlivo sa vrátil dnu a rozbalil ho. Bol v ňom úplne nový kostým Supermana. Aďo neveril vlastným očiam. Utekal za mamou a hodil sa jej do náručia. Mama však o ničom nevedela, žiaden kostým nekupovala. Bola to záhada, no Aďo sa tým nemal kedy zaoberať. Tešil sa, až nový kostým ukáže kamarátom. Ba vlastne neukáže! Uvidia ho v ňom až na sprievode a zaručene ho nespoznajú.
Prišiel deň sprievodu. Aďo si obliekol svoj novučičký kostým a vybral sa do mesta. Všade bolo plno neznámych ľudí, nikoho nepoznal, všetci mali totiž na sebe masky. Pribehol k deckám, ktoré už len podľa hlasov hádali, kto je kto. Keď počuli že Superman má hlas podobný tomu Aďovmu, vôbec nechceli veriť. „Teda, akú ty máš krásnu masku! A to si vravel, že na sprievod vôbec neprídeš, alebo že ti mama len niečo ušije.“ Aďo len pokrčil ramenami. Na sprievode si užili veľa zábavy. Spievali a tancovali. Aďo bol spokojný a šťastný.
A nepokazilo mu to ani zistenie, že súťaž o najkrajšiu fašiangovú masku nevyhral. Vyhrala to nejaká malá lienka! Ale nevadí! Sprievod sa pomaly rozpúšťal a Aďo zašiel ešte k Mišovi, svojmu najlepšiemu kamarátovi. Aj Miškova mamu mu kostým pochválila. „Presne taký istý som chcela kúpiť aj pre Miška. Predávali ho v obchode za rohom. No tesne ma predbehol jeden milý starček. Nie je to dvoj dedko?“ Aďo pokrútil hlavou, no vtedy pochopil, kto mu daroval kostým. Bol to sused starček, s ktorým sa rozprával pred pár dňami pred bytovkou. Okamžite uháňal k nemu, zazvonil a vrhol sa mu okolo krku. „Ďakujem vám veľmi pekne. Ani neviete, akú ste mi urobili radosť.“ Starček sa len usmial. „To je v poriadku. Tak ako mne darovali bicykel, keď som bol malý, tak aj ja teraz som chcel urobiť radosť tebe. Dobré skutky sa musia vracať a posielať ďalej.“ Aďo s tým súhlasil a hneď v ten večer začal rozmýšľať nad tým, komu by urobil radosť on.
