Hoci už bol marec, jazero za dedinou, v ktorej býval Peťko, bolo stále zamrznuté. Teda aspoň to si Peťko a jeho spolužiaci, ktorí sa v sobotu naň vybrali korčuľovať, mysleli. Zuzka, ich spolužiačka, ktorá sa prechádzala pri jazere so svojim psíkom Rexom, však mala iný názor. „Chlapci nechoďte tam! Mne sa zdá, že ten ľad je tenký. Môže sa každú chvíľu prepadnúť,“ varovala ich.
Peťko ju však zahriakol: „Buď ticho, baba jedna! Neotravuj! Však sme nejakí športovci, my sa nebojíme. A choď preč s tým psom, fuj, aký hnusný pes.“ No ostatní chlapci tiež neverili, že by bol ešte ľad dostatočne pevný na korčuľovanie. Zostali stáť pri kraji a nechali Peťka, aby išiel sám. „No dobre teda. Vy ste riadne baby. Bojkovia. Ja tam pôjdem sám a uvidíme.“ Peťko odvážne vyšiel na ľad. Počul ako zapraskal, no tváril sa ako nič a hoci sa aj zľakol, nedal na sebe nič znať. Všetci by sa mu smiali! Pomaly sa posúval na korčuliach vpred.
Keď bol v strede jazera, zvýskol. „Há! Vidíte to? Bojkovia! Som tu a nič mi nie je. Presne ako som hovoril.“ A keď to povedal, ľad praskol a Peťko sa prepadol do vody. Zuzka zvýskla. Chlapci zvýskli. Rex zaštekal. „Pomoc, pomoc, pomôžte mi!“ kričal zúfalý Peťko namočený v ľadovej vode, z ktorej sa nemohol dostať. Chlapci sa rozbehli pre pomoc, trvalo im to však veľmi dlho a Peťko sa už nevládal držať.
A tu sa po ľade rozbehol Rex. Skočil do diery a zahryzol sa do Peťkovej bundy. Peťko sa zľakol, no pochopil, že pes mu nechce ublížiť. Tak ho držal Rex nad vodou až do príchodu dospelých. Keď Peťka vylovili, ospravedlnil sa kamarátom aj Zuzke. A najviac sa ospravedlnil Rexovi. Dlho ho objímal a ďakoval mu. A na druhý deň mu doniesol veľkú misu maškŕt.
Veľmi pekne rozpravky, každý večer čítame a čakáme kedy bude nová rozpravka.
Ďakujem veľmi pekne! Budem písať aj naďalej a dúfam, že sa stále budú rozprávky páčiť 🙂