Julka a Andrejko boli dvojičky. Spoločne chodili do školy. Spoločne sa delili o detskú izbičku. A spoločne teraz odišli na prázdniny. Už to bolo niekoľko dní, čo byt stíchol. Len večer, keď zaspali aj susedia, v detskej izbe sa začali ozývať… Viete čo? Stavte sa, že neuhádnete!
Hračky! Presne tak, hračky sa začali rozprávať. Rozprávali sa zväčša o Julke a Andrejkovi a potom boli z toho smutné. Starý plyšový medveď sa už na to nemohol pozerať, a tak jedného dňa navrhol, aby každý večer jedna hračka porozprávala o tom, čo s Julkou a Andrejkom zažili. Tak im večery rýchlejšie utečú a deti budú skôr doma. Hračky začali rozprávať. Siedmy deň rozprávala knižka.
Och milé hračky, dneska vám chcem porozprávať o tom, ako som sa ku vám dostala. Nekúpili ma totiž v obchode, ba dokonca ma deti ani nedostali. A vlastne môžem ja rozprávať? Patria aj knižky medzi hračky? Hádam hej, keďže som plná krásnych rozprávok a deti pri mne trávia veľa času.
Kedysi som našim deťom nepatrila. Žila som v knižnici. To je taká veľká budova, v ktorej býva veľa knižiek. Chodia tam ľudia, vyberú si knižky, požičajú si ich domov a potom ich vrátia. Každý týždeň tak sú knižky u niekoho iného. A je to celkom zábava. Niektorí ľudia sa ku knižkam správajú pekne a iní horšie. Chytajú ich zababranými rukami alebo robia rožky. Jedného dňa si ma prišla požičať Julkina a Andrejkova mama. Chcela, aby deti viac čítali. Vybrala si mňa, lebo som bola celkom nová, pekná. Páčilo sa jej, že mám veľa obrázkov a písmenká sú dosť veľké. Dúfala, že aspoň Julka bude čítať.
A veru nemýlila sa. Julke som sa veľmi zapáčila. Hneď ma začala čítať. A čítala ma všade. Doma, v škole, v družine, u babky, v autobuse. Dokonca si ma zobrala aj na výlet do Tatier! Mama sa už na to aj nahnevala! No Julka bola neoblomná. Pyšne si ma držala pod pazuchou a ja som bola spokojná! Ako ma má len rada! Vtom sa však stalo niečo hrozné. Andrejko nechtiac vrazil do Julky a ja som sa jej vyšmykla z ruky. A čľup do jazera!
To bolo teda! Strhla sa panika. Našťastie ma otecko stihol vytiahnuť skôr, ako som odplávala ďaleko. Bola som však celkom mokrá. Stránky sa mi zničili, obrázky zmenili farbu, písmo sa stalo nečitateľné! Rodinka utekala do hotela, tam si požičali fén a vyfénovali ma. Mama hrešila Julku, že ma brala, Julka hrešila Andrejka, že do nej vrazil. A tak. A ja som sa pomaly sušila.
Do knižnice som sa už ale nevrátila. Mama sa hanbila priznať, čo so mnou urobili, a tak jednoducho kúpila novú, presne takú istú knihu a vrátili tú. A ja som zostala tu s vami. Už som sa našťastie dala troška dokopy, no aj tak si pri pohľade na mňa Julka vždy spomenie, že knižky je najlepšie k vode nebrať!
