O múdrej sedliakovej dcére

Bol raz jeden chudobný sedliak, taký chudobný, že nemal ani piaď zeme, iba jednu jedinú dcéru. Tá povedala otcovi: „Mali by sme poprosiť pána kráľa, aby nám dal aspoň kúsok celiny.“ Keď sa kráľ dozvedel o ich biede, daroval im fliačik lúky. Otec s dcérou lúčku pokopali a chystali sa obsiať ju zrnom. Keď už robotu končili, našli zrazu v zemi mažiarik rýdzeho zlata.

„Počúvaj,“ vraví otec dievčaťu, „náš pán kráľ bol taký láskavý a daroval nám túto roličku, mali by sme mu teda dať za ňu tento mažiarik.“ No dcére sa to nepozdávalo a odpovedala mu: „Otec, mažiarik by sme mali, ale čo, keď je bez tĺčika. Kým ten nenájdeme, radšej nikomu ani muk.“

Ale otec neposlúchol, vzal mažiarik, zaniesol ho kráľovi a povedal mu: „Našiel som ho, keď sme prekopávali lúku, čo si nám daroval. Prijmi ho od nás na znak vďaky.“ Kráľ si mažiarik vzal a spýtal sa, či nič iné nenašli. „Nie.“ odvetil sedliak. Ale kráľ nástojil, aby doniesol aj tĺčik. Darmo sa sedliak bránil, že nijaký tĺčik nenašiel, to akoby hrach na stenu hádzal. Kráľ prikázal zavrieť ho do väzenia a držať ho tam do tých čias, kým mu nezadováži aj tĺčik.

Ako je vo väzení zvykom, sluhovia mu každý deň doniesli vody a chleba a počuli, ako chlap ustavične vykrikuje: „Ach, prečo som len nepočúvol svoju dcéru! Ach, prečo som len nepočúvol svoju dcéru!“ Sluhovia šli ku kráľovu a rozprávali mu, ako väzeň ustavične vykrikuje „Ach, prečo som len nepočúvol svoju dcéru!“ a nechce ani jesť, ani piť. Kráľ rozkázal sluhom, aby mu väzňa predviedli. Potom sa ho opýtal, prečo neustále vykrikuje „Ach, prečo som len nepočúvol svoju dcéru!“

„A čo ti dcéra povedala?“ opýtal sa kráľ. „Nuž radila mi, aby som vám mažiarik neniesol, lebo ináč budem musieť zadovážiť aj tĺčik.“ riekol sedliak. „Keď máš takú múdru dcéru, nech príde ku mne.“ Dcéra prišla teda na kráľovský zámok. Kráľ jej povedal, keď je taká múdra, nech uhádne hádanku, čo jej dá. Ak sa jej podarí, vezme si ju za ženu A prikázal jej: „Príď ku mne ani oblečená, ani nahá, ani na koni, ani na koči, ani po ceste, ani popri ceste. Ak to tak vykonáš, zosobášim sa s tebou.“ Odišla domov, povyzliekala sa a celá sa omotala do veľkej rybárskej site. Tak nebola ani oblečená, ani nahá. Najali si somára, sieť mu priviazala o chvost, aby ju vliekol za sebou. Tak nešla ani na koni, ani na koči. Somár ju vliekol po koľaji, zeme sa dotýkala iba palcom na nohe. Tak nešla ani po ceste, ani popri ceste. Keď ju kráľ uvidel, uznal, že hádanku uhádla a všetko splnila. Otca jej hneď vypustil z väzenia, vzal si ju za manželku a poručil jej všetok kráľovský majetok.

O niekoľko rokov, keď sa kráľ vybral na vojenskú prehliadku a našiel pred bránou sedliakov, čo predávali drevo. Niektorí zapriahli do vozov voly a niektorí kone. Ktorýsi sedliak mal tri kone a jedna kobyla sa práve ožrebila. No žriebätko sa zatúlalo a uložilo sa medzi dva voly. Sedliaci sa začali vadiť a škriepiť, lebo gazda s volmi vykrikoval, že žriebä patrí jeho volom. Ale ten druhý tvrdil, že je to lož, lebo sa ožrebila jeho kobyla. Keď si ich kráľ vypočul, rozhodol, že žriebätko má ostať tam, kde ho našli. A tak – čuduj sa svete – dostal žriebä sedliak s volmi! Druhý sedliak sa pobral preč a celou cestou nariekal za svojim žriebäťom. Doma mu zišlo na um, že sa povráva, aká je kráľovná k robotným ľuďom láskavá a spravodlivá, lebo tiež pochádza z chudobnej sedliackej rodiny. Šiel teda na zámok a prosil ju, či by mu nemohla pomôcť, aby svoje žriebä dostal nazad.

Kráľovná mu povedala: „No, ak mi sľúbiš, že ma nevyzradíš, poradím ti, čo by si mal urobiť. Zajtra ráno, keď kráľ pôjde na prehliadku, staň si doprostred cesty. Vezmi si so sebou veľkú rybársku sieť, a keď sa kráľ priblíži , rob tak, akoby si chytal ryby a podchvíľou vytriasaj sieť, akoby si ju mal plnú.“ A povedala mu aj to, ako má odpovedať kráľovi, keď sa ho bude vypytovať, čo tam robí.

Na druhý deň ráno tam už sedliak stál a chytal ryby na suchej ceste. Keď ho kráľ uvidel, prikázal svojmu poslovi, aby sa opýtal, čo to tam ten čudák vystrája. Sedliak mu odpovedal: „Chytám ryby.“ Posol sa začudoval: „Ako môžeš chytať ryby bez vody?“ Sedliak mu na to: „Keď môžu dva voly doviesť na svet žriebä, prečo by som ja nemohol chytať ryby na suchej ceste?“ Posol dobehol s odpoveďou ku kráľovi. Kráľ si dal predvolať sedliaka a povedal mu, že na také niečo sám neprišiel a aby hneď a zaraz vyzradil, kto mu to poradil. Sedliak sa ošíval a veril sa, že to má z vlastného rozumu. No keď ho zvalili na snop slamy, bili ho a naliehali, naveľa priznal, že mu tak poradila kráľovná.

Kráľ sa vrátil na zámok a vyčítal žene: „Prečo si ku mne taká neúprimná? Tvoj čas sa pominul, nechcem ťa viac za manželku. Vráť sa tam, skade si prišla, ku svojmu otcovi do sedliackej chalupy.“ Ale dovolil jej, aby si zo zámku odniesla to, čo tam má najmilšie a najlepšie. A to bude ich rozlúčka. Kráľovná mu povedala: „Dobre, muž môj milý, ako prikazuješ, tak aj urobím.“ a hodila sa mu do náručia a bozkávala ho, akoby sa s ním už naveky lúčila. Potom prikázala, aby im doniesli tuhého nápoja na dobrú noc i na rozlúčku. Kráľ popíjal, no ona iba naoko. Čoskoro zaspal hlbokým spánkom. Keď to kráľovná videla, zavolala sluhu a spolu kráľa zakrútili do krásnej ľanovej plachty. Sluhovia ho nato vyniesli pred bránu a uložili do voza. S týmto nákladom sa kráľovná vrátila do otcovej chalupy. Uložila ho do postele a milý kráľ spal deň aj noc ako v oleji. Keď sa zobudil, obzerá sa okolo seba a vraví: „Prepánajána, kdeže som to?“ a volá sluhu, ale sluhu niet. Napokon vošla do izby jeho žena a vraví mu: „Vznešený pán kráľ, dovolili ste mi, že si môžem zo zámku odniesť to, čo som tam mala najmilšie a najlepšie. Nič milšie a lepšie som tam nemala, ako si ty, tak som si vzala teba, môj milý manžel.“ Kráľovi zaslzili oči a povedal jej: „Milá žena, predsa si len ty moja a ja tvoj.“ A odviedol si ju znova do kráľovského zámku a znova sa zosobášili. A žijú tam spokojne dodnes, ak len medzitým neumreli.

4.9/5 - (7 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *