Uprostred obrovského mora plávala loď. Plachty mala natiahnuté a vlajka jej viala. Na tej lodi žil pirát Viktor. Mal dlhé vlasy, cez oko čiernu pásku a na tvári šedivé fúzy. S inými moreplavcami sa nebavil. Bol to samotár. Nechcel mať priateľov ani žiadnych kamarátov. Bol to taký stále zamračený pirát. Mal rád, keď mohol byť sám na svojej lodi a zdolávať všetky vlny, ktoré mu more nachystalo. Nič viac nepotreboval. Raz sa ale stalo niečo, čo piráta Viktora zmenilo.
Bolo skoro ráno, keď piráta zobudila obrovská rana. Do lode narazila veľká vlna a skoro celú ju prevrátila. Keď pirát Viktor vyšiel hore na palubu, zistil, že prišla obrovská búrka. Vietor fúkal a hádzal loďou sem a tam. Okolo sa ozývali hromy a svietili blesky. Pirát hneď začal sťahovať plachty a snažil sa kormidlovať. Búrka bola ale silnejšia.
Už si myslel, že sa loď prevráti, keď sa v tej chvíli prestala toľko nahýbať. Viktor nechápal, čo sa deje. Okolo vyčíňali hromy a blesky, vietor a dážď sa do lode opieral, ale ona sa ani nepohla. Začal behať po palube a pozerať sa okolo. Vtom uvidel na každej strane lode morské víly. Boli štyri. Každá držala loď z jednej strany. Držali ju tak pevne, že sa skoro nepohla, aj keď okolo bola búrka. Morské víly piráta zachránili. A jeho loď tiež.
Keď búrka skončila, víly sa pomaly chystali odplávať. Pirát ale ešte za nimi volal: „Ďakujem, morské víly. Som vám vďačný. Ale nechápem to. Prečo ste ma zachránili?“ Víly sa naňho pozreli a odpovedali: „A prečo nie? Pomáhame všetkým, keď to zvládneme. Nechceme, aby sa na našom milovanom mori niekomu niečo stalo. Každý život stojí za to zachrániť.“ A potom odplávali.
Pirát ešte dlho potom musel myslieť na to, čo mu povedali. Ubehla dlhá doba. Pirát Viktor zabudol na nejakú búrku aj na to, ako ho víly zachránili. Bol už zasa spokojný len sám so sebou. Už bol zasa samotár a nikoho nechcel ani vidieť.
Raz plával so svojou loďou okolo skál. Stál pri kormidle, plachty mal natiahnuté a vychutnával si ticho a pokoj, ktoré mu more dávalo. Keď zrazu začul jemný hlások. „Viktor, prosím, pomôž mi.“ Rozhliadal sa okolo a videl pri skale ležať morskú vílu. Bola zamotaná do rybárskej siete. Pirát chcel plávať ďalej a nevšímať si ju. On sa predsa s nikým nebaví a nebude nikomu pomáhať. Je to jej vec. Keď už bol ale skoro za skalami, tak si spomenul, aké boli morské víly odvážne a ako mu zachránili život, aj keď ich o to neprosil.
Niečo sa v ňom pohlo. Akoby nejaký cit. Nedalo mu to. Nemohol odplávať. Niečo dobré predsa len v ňom bolo a tak sa vrátil, zakotvil loď, zoskočil na skalu a svojou dýkou rozrezal sieť v ktorej bola víla uväznená. Tá potom celá šťastná hupsla do vody, a veľmi pirátovi ďakovala za záchranu. Ešte z diaľky naňho cez šíre more volala: „Vedela som, že si dobrý človek. My víly vidíme až do srdca a ja som v tom tvojom videla aj to dobré. Verila som ti a urobila som dobre.“ Pirát Viktor si spomenul, že chcel odplávať a nechať vílu uväznenú a zahanbil sa. Vedel ale, že sa nakoniec zachoval správne a bol rozhodnutý tak konať stále.
