Za dedinou na lúke pásol Jurko ovečky. Teda ovečky sa pásli a Jurko oddychoval. Ľahol si k studničke a oddychoval. Keď mu bolo horúco, nabral si zo studničky vodičky a napil sa. A veru horúco bolo, pretože slnko hrialo riadne a tieňa nebolo. Zrazu k nemu pristúpil starec. Bol oblečený v roztrhaných šatách, tvár mal zohavenú a podopieral sa barlami. Jurko sa až zľakol.
„Čo tu chceš, ohava akási?“
„Dlho som na cestách, unavený som… A slnko tak veľmi svieti… Napil by som sa vody!“
„Tak si hľadaj!“ odvrkol Jurko.
„Ale veď tu hneď, tu je studňa!“
„To je moja studňa! Ja z nej pijem!“
Starec sa začudoval. „Tvoja studňa? Ty si ju vykopal? Ty si našiel vodu?“
„Studňu som nevykopal a vodu som síce nenašiel, ale aj tak! Ja z nej pijem a moja je!“
„Ale…“ Jurko vytrhol starcovi krčah z ruky a hodil ho na zem. Ten sa rozbil na maličké kúsky.
Nahnevaný starec sa zahnal na Jurka a vyriekol: „Bodaj by si za svoju pýchu skamenel!“
A v tom momente Jurko naozaj skamenel a odvtedy je pri studničke socha chlapca, ako varovanie pre nás všetkých, aby sme neboli pyšní.
Ľahol si k studničke, nie pri studničku.
Vďaka 🙂