Milé deti, určite si spomínate na krásnu princeznú Améliu, ktorá sa snažila nájsť svoj talent. Chcela byť konečne v niečom šikovná a nápomocná ako pravé princezné. Hľadala ho nie len v kráľovskej kuchyni a telocvični kde sa učila šermovať, ale dokonca i v dedinke pred zámkom. A tam stretla chlapčeka menom Tomáš, ktorému sa rozhodla pomôcť.
Po krátkom rozhovore s chlapčekom sa naša princezná rozutekala do kráľovskej kuchyne a prikázala pekárom napiecť toľko chleba a koláčov koľko zvládnu. Pekári sa pustili do práce. Naša princezná zatiaľ utekala do svojej izby, kde pobrala všelijaké látky a šaty a nahádzala ich do koča, do ktorého poukladala i krčahy vody. Chcela pomôcť komu môže. Nie každý má toľko koľko ona a bola rozhodnutá im pomôcť ako vie. Princezná nachystala koč a čakala kým bude všetko pečivo napečené. Keď bol chlieb a koláče pripravené, pekári, sluhovia ba i naša princezná všetko naložili na koč a princezná sa vydala späť do dediny.
Služobníctvo však nechápalo čo ich princezná chystá, avšak nič sa nevypytovali. Amélia sa vydala hneď za chlapcom Tomáškom. ,,Pozri čo pre teba mám,“ usmiala sa na chlapčeka a podala mu nie jeden, ale tri bochníky chleba, koláč a dva veľké džbány vody. Chlapček bol veľmi prekvapený. ,,Ale ja tomu nerozumiem.. prečo mi pomáhaš?“ spýtal sa jej chlapček udivene. Princeznička sa však na chlapčeka milo usmiala a podala mu ešte jedny svoje staré šaty. ,,Aby si vedel, že nám, ľudom zo zámku na tebe záleží a tie šaty sú pre tvoju sestričku,“ povedala mu, ,,keby niečo potrebuješ, kľudne sa za mnou zastav v zámku.“ dopovedala mu a odcválala ďalej do dedinky.
Chlapček sa postavil zo zeme a utekal do chatrče za svojou sestričkou a mamou. Veľmi sa tešil. A naša Amélia sa rozhodla, že pomôže každému kto to potrebuje. A tak po dedine rozdávala chlieb, koláče a džbány vody, každému, kto to potreboval. Princezná sa z toho veľmi tešila a nie len ona, ale celá dedina.
Keď už bol jej koč prázdny a slnko pomaly zapadalo za vysoké hory, princezná sa vracala späť do zámku. Bola na seba pyšná, toľko šťastných tvárí koľko dnes videla, nevidela už dávno. ,,Ďakujeme za všetko!“ pristavilo sa pri princeznej pred bránou do zámku zopár dedinčanov a medzi nimi aj Tomáš so svojou malou sestričkou. Na sebe mala šaty od princeznej. Jeho sestrička sa vybrala k Amélií a povedala: ,,Ďakujeme ti, si tá najlepšia princezná akú môžeme mať! A to len preto, že si taká dobrá,“ usmiala sa na ňu a dala jej na krk náhrdelník vyrobený z kvetov. Bol nádherný.
A vtedy si to princezná uvedomila. Práve to ako nezištne pomohla ľudom v núdzi a neváhala je práve to čo z nej robí pravú princeznú. Zistila, že v tom ako pomáhala ľudom je skutočne dobrá, bola odhodlaná to robiť i naďalej. A tak sa naša princezná Amélia veselo vrátila do zámku i so svojím novým náhrdelníkom a porozprávala svoj príbeh otcovi kráľovi aj svojmu bratovi. Tí sa z jej štedrosti a dobrotivosti tak tešili, že usporiadali pre princeznú bál, na ktorí pozvali všetkých ľudí z dediny. A tak naša princezná našla svoj skutočný talent – dobrotu a skromnosť a tú majú len skutočné princezné.
