Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo a v tom kráľovstve žila jedná maškrtná princezná, ktorá najradšej zo všetkého jedla torty a zákusky. Každý deň, museli kráľovskí kuchári upiecť aspoň desať druhov sladkých zákuskov, ktoré jej vždy po večeri nosila do kráľovských komnát slúžka Anička.
Anička bolo kedysi veselé dievča. Smiala sa, žartovala, vymýšľala všelijaké huncútstva. V poslednom čase však bola nešťastné zaľúbená do Jurka. Jurko bol kráľovským poslom. Poslali do ho ďalekej krajiny odovzdať dôležité posolstvo, no už týždne sa nehlásil a nikto nevedel, čo sa s ním stalo. Anička chodila ako bez duša, achkala a ochkala, večne mala uplakané a červené oči. Jedného dňa prišla do kuchyne správa: Princezná sa sťažuje na zákusky! Vraj sú slané! Kuchári nechápali. Sto rázy skontrolovali, či si cukor nepomýlili so soľou a vždy sa presvedčili o tom, že do zákuskov soľ nedávajú. A na druhý deň prišla ďalšia sťažnosť, na tretí ďalšia a tak to šlo celý týždeň. Koláče chutili slano.
Hlavný kuchár začal podozrievať Aničku, že zákusky po ceste do princezniných komnát solí. Nechápal však, prečo. Jedného dňa pripravil zákusky, no schoval sa za stĺp a pomaly sa zakrádal za Aničkou, ktorá prišla pre torty, aby ich zaniesla princeznej. A čuduj sa svete. Anička torty nesolila soľou! Celú cestu z kuchyne až ku princeznej plakala a slané slzy padali priamo na koláče. Kuchár zastavila Aničku a vysvetlil jej, že princezná sa sťažovala na slané torty.
Anička sa preľakla a poprosila kuchára, aby nikomu o jej plači nehovoril, aby ju zo zámku nevyhodili. Kuchár sľúbi, že nič nepovie. Anička zas sľúbila, že už nebude plakať. A čoskoro už ani nemala dôvod, pretože jej Jurko sa vrátil z ďalekej cesty naspäť na zámok.
