O víle Zorničke

Keď sa večer pozrieš na oblohu a keď mraky už dávno išli spať a nepreháňajú sa na oblohe, uvidíš všade nad sebou hviezdy. Je to ako čierny plášť z trblietok. Niektoré žiaria jasne, iné jemne. Ak sa pozrieš pozorne, uvidíš malé svetielko, ktoré skáče z jednej hviezdy na druhú. To malé svetielko je Zornička. Nebeská nočná víla, ktorá dáva pozor na hviezdy a mesiac, a keď nastane správny čas, prebudí slnko, aby vyšlo na oblohu. Dáva slnku dobré ráno. Preto sa volá Zornička.

Pre nás ľudí je veľmi dôležité, aby Zornička každý deň včas slnko zobudila. Vďaka tomu vieme, kedy sa začína deň. Slnečné lúče vyženú ospalcov z postele. Navyše nám slnko dáva nielen svetlo, ale aj teplo.

Jedného dňa sa Zornička takto potulovala po oblohe. Skákala si z hviezdy na hviezdu a jej dlhé strieborné vlasy sa trblietali vo vetre. Bola ešte noc, takže Zornička mala čas. Rozhodla sa teda, že sa na oblohe pozrie aj niekam ďalej. Však sa vráti zavčasu, aby stihla zobudiť slnko.

Rozprávka pre deti - O víle Zorničke
O víle Zorničke

A tak si poskakovala a prechádzala sa po celej oblohe. Kĺzala sa po mliečnej dráhe a z oblohy sa pozerala na zem zo všetkých strán. Vôbec si neuvedomila, koľko je hodín. Keď sa tak  po nejakom čase pozrela na zem, uvidela niekoľko kvietkov ako chcú otvoriť svoje kvety, ale vôbec im to nešlo. Krásne slnečnice na poliach boli úplne sklonené k zemi a nemohli sa zdvihnúť. Včielky chceli lietať a opeľovať kvety, ale nemohli žiadne nájsť, skôr len narážali jedna do druhej a potom si vyčerpané ľahli na zem. A všetci ľudia spali. Zornička sa pozerala po celej zemi a nechápala, čo sa deje.

A potom jej to došlo. „Veď ja som nezobudila slniečko. Bez svetla sa kvety nemôžu otvoriť, slnečnice sa nemôžu otáčať a ani ľudia nevstanú. Čo som to urobila?“ zdesila sa Zornička. Ako sa prechádzala po oblohe, úplne zabudla na čas. Už dávno mala slnko zobudiť.

Bežala po oblohe tak rýchlo, ako len mohla. Pomáhali jej malé hviezdičky, ktoré ju v zhone postrkovali dopredu, aby bola rýchlejšia. Keď Zornička dobehla k slnku, okamžite ho začala budiť. Slnko však spalo príliš tvrdo. Keď ho Zornička nechala dlhšie spať a nezobudila včas, slniečko zaspalo ešte tvrdšie. Zornička na slniečko volala, triasla s ním, šteklila ho, ale nič s ním nepohlo. Zornička začínala byť zúfalá. Videla, ako celá zem chradne a vädne, keď nesvieti slnko.

„Čo som to len urobila, ja nešťastná „smutne plakala a nariekala. Potom si však povedala, že to nevzdá. Musí napraviť chybu, ktorú urobila. Pozbierala všetky sily, ktoré mala, a čo najviac sa nadýchla. Potom fúkala na slnko tak silno, ako len dokázala. Jej strieborný a chladný dych pošteklil slnko na nose a prebudil ho. Keď otvorilo oči, videlo vyčerpanú a unavenú Zorničku ležať. Slniečko sa rozhliadlo po zemi a hneď si uvedomilo, že už dávno malo svietiť a hriať. Rýchlo sa vznieslo na oblohu a rozžiarilo celú zem. Kvietky sa začali otvárať, slnečnice dvíhať, včely opeľovať a ľudia vstávať.

Hneď nato slnko natiahlo svoje lúče a odnieslo nimi Zorničku na jej nebeské lôžko. Potom jej jemne zašepkalo do ucha: „Moja milá víla, nabudúce dávaj pozor a zobuď ma včas. Ale je dobre, že si napravila svoju chybu a nevzdala si sa.“ Odvtedy už Zornička nikdy nezabudla slnko zobudiť . Ale nikdy nezabudla ani na to, že každý môže urobiť chybu, ale dôležité je napraviť ju.

4.8/5 - (22 votes)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *