Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden princ. Volal sa Michal. Matka mu zomrela už dávno, ešte keď bol malý chlapec a otec bol vážne chorý. Celé kráľovstvo si šepotalo o tom, že neubehne veľa času a aj on, chudáčisko, pôjde za nebohou kráľovnou. Veru, tak sa aj stalo. A princ Michal zostal sám.
Bolo to veru ťažké pre mladého princa, stať sa pánom takého veľkého kráľovstva. Nevedel on ešte dobre vládnuť a čo je horšie, nevedel ani to, komu veriť. Zrazu mal okolo seba veľmi veľa priateľov. Lenže akí to boli priatelia! Falošní a zlí! Chudáka princa len využívali!
A princ, aby nebol sám, staral sa o svojich priateľov ako v bavlnke. Tomu kúpil nového koňa, tomu nový štít, jedného poslal na ďaleké cesty a druhému daroval kaštieľ. A okrem toho – nebolo týždňa, čo by na hrade nebol nejaký ples či oslava. Sto pečených husí, sto prasiat, sto sudov vína! Princ, aby nebol sám a nemyslel na svoj žiaľ zo straty rodičov, neustále chcel mať pri sebe veľa priateľov. Ani na um by mu nezišlo, že títo jeho priatelia veru nie sú a že ho len zneužívajú!
Tu, asi rok potom, čo Michal začal vládnuť, zistilo sa, že pokladnica v kráľovskej mincovni je skoro prázdna! Princ všetko minul, rozchýrilo sa po kráľovstve. Priatelia videli šancu a postavili sa proti Michalovi. Sami dokonca proti nemu svedčili, ako s peniazmi zle narábal, ako ich rozhadzoval na hlúposti! Princ neveril vlastným ušiam, čo to proti nemu rozprávali, ako ho len ohovárali.
Padol na kolená a s plačom svoj ľud prosil o odpustenie. A ľudia predsa len dali princovi ešte jednu šancu. Michal sa zbavil zlých ľudí okolo seba a odvtedy už veril len sám sebe a s peniazmi hospodáril opatrne a rozvážne. Stal sa z neho múdry a šetrný kráľ, ktorý si už dával pozor na svojich priateľov.
