Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna smutná kráľovná. Bola smutná, lebo jej muž už zomrel a ona nemala žiadne deti. Bála sa, kto bude vládnuť v jej krajine, keď aj ona raz umrie. Kráľovná nejedla, nepila, len sa vozila na koni po kráľovstve a rozmýšľala.
Jedného dňa sa strhla búrka a kráľovná sa schovala do opusteného senníka na jednej z lúk. Ako tam tak sedela, zrazu začula detský plač. Poobzerala sa a v sene zbadala dieťa – malého chlapčeka. Vzala si ho do náruče a utíšila ho. Keď búrka prestala, sadla na koňa a aj s dieťaťom sa vrátila do zámku. Dieťa sama vykúpala, nakŕmila a uložila. Aj ona dostala hlad a tak sa konečne najedla a oddýchla si.
Na druhý deň dala vyhlásiť, že sa našlo dieťa. Matka si mala preň prísť do zámku. Kráľovná čakala, že niekto príde, no nik nechodil. Chlapček musel byť sirotou. Kráľovnej sa pomaly vracala chuť do života, starala sa o chlapčeka a bola zase veselá a spokojná. Všetci sa tešili s ňou – po zámku bolo počuť detský smiech a ťapkanie malých nožičiek.
Prešli dni, týždne, mesiace a chlapček nikomu nechýbal. Kráľovná sa teda rozhodla, že sa o chlapčeka postará, vychová ho a určí ho následníkom trónu. Všetci sa z toho tešili, na zámku sa týždeň hodovalo a oslavovalo. Raz však do zámku prišla starena, ktorá tvrdila, že chlapček je jej.
Kráľovná zase zosmutnela, čo sa nepáčilo jej múdrej slúžke. Tá povedala kráľovnej, aby chlapca starene nedávala, kým sa nezistí, čo je zač. Sama sa vybrala do sveta a o mesiac prišla s dobrou správou. Starena je podvodníčka, ktorá chce kráľovnej ublížiť tým, že jej chlapčeka vezme.
Kráľovná sa nahnevala, zavrela starenu do väzenia a sama sa stala pre chlapčeka mamou. A už nikdy nebola smutná, lebo dieťa jej robilo veľkú radosť.
