Bola raz jedna chudobná matka, a tá mala troch synov a jednu dcéru. Dievčatko bolo malé, ešte ani nebehalo, ba ani nerozprávalo. No chlapci boli samopašný, neposlušný a maškrtný. Nebožiatko matka malo s nimi len problémy, lebo akákoľvek škoda sa stali, iste ju urobili jej chlapci. Ak si odložila niečo z obeda na večeru, tak si mohla byť istá, že do večera jej všetko vymaškrtia. Napomínala ich, prosila,trestala, no márne. Raz sa matka chystala do kostola.
Obed pristavila k ohňu a vraví chlapcom: „Chlapci! Neopovážte sa mi vymaškrtiť to mäso, kým budem v kostole! Lebo ak sa ho dotknete, ešte nikdy to mať deťom neurobila, čo vám ja urobím!“ Chlapci sa jej len rozchichotali do očí a ona nahnevaná odišla. Matka sa vrátila s nádejou, že chlapcov odstrašila od maškrtenia, no keď pozrela do hrnca, tak bol prázdny. Tu sa nahnevala a vykríkla: „Bodaj by ste zhavraneli, aby ste jeden z druhého mäso trhali!“ Sotva to povedala a už sa chlapci premenili na tri havrany,čierne ako uhoľ. Matka sa nevedela spamätať, a keď už havrany leteli von, tak zvolala za nimi:
„No len leťte, pľuháci, a lietajte tak dlho, kým vás najbližšia rodina nevyslobodí!“ Keď matku prešiel hnev, tak sa spamätala a pocítila veľký smútok. A tak plakávala každý deň nad nešťastným zakliatím. Za ten čas malé dievčatko vyrástlo na hodné dievča, že mu nebolo páru široko-ďaleko. Bola to pekná, milá, veselá, pracovitá dievčina. No dievčaťu veľmi bilo do očí, že nemá brata ani sestru, pričom ostatný majú aj po viacej. Keď sa vypytovala u matky, tak si vždy len ťažko vzdychla a povedala jej, že nemala nikoho. No keď sa pýtalo dievča druhých ľudí, tak jej veru povedali, že mala troch bratov.
„Ach mamka moja, ľudia vravia, že som mala troch bratov. Povedzte mi, kde sa podeli.“ „Dievka moja, “odpovedala matka so slzami, „tí išli svetom.“ „A načože išli? Či sa viacej nevrátia?“vypytovalo sa dievča, a tak jej matka úprimne všetko vyrozprávala, akí boli, aj ako ich v hneve zakliala. „Upokojte sa drahá matka, “prerieklo dievča, „Vyslobodí ich len najbližšia rodina, tak pôjdem ja.“ Matka sa ju snažila odhovoriť, no dievča si nedalo povedať, a tak sa vydala do sveta hľadať bratov. Šla ona horami-dolinami, vypytovala sa pocestných, či nevideli jej bratov, troch zakliatych havranov. Napokon jej niiekto poradil, že sú na sklennom zámku, a tak sa vydala tam. Zámok bol veľký, no cesta ani schody nijaké. A tak vošla oblokom do zámku,kde bola miestnosť, v ktorej uprostred stál prestretý stôl. „To je večera pre mojich bratov.“rieklo si dievča a prikročilo k stolu. Odjedla polievky z jedného taniera, skryla sa pod posteľ a čakala, kým sa neobjavia jej bratia. Onedlho si na oblok posadali tri havrany, ktoré sa premenili na troch mládencov. Posadili sa k stolu a vrhli sa k tanierom. „Ej, tu musí byť dakto z rodiny. Aj z polievky mi chýba.“povedal jeden z nich, chytil meč a začal prehľadávať mestnosť,až našiel pod posteľou dievča.
„Tu si ! Poď len von,poď.“ „Ja som vaša sestra,prišla som vás vyslobodiť.“vyriekla sestra. Bratia ju hneď spoznali a potešili sa jej. Dlho sa rozprávali, bratia o kliatbe a sestra o matke a o svojej ceste. „Keď som sa sem už dostala, tak mi povedzte, ako vás vyslobodím.“ „Čo ti aj povieme, tak to nevykonáš. Ten, kto nás chce vyslobodiť nesmie sedem rokov, sedem mesiacov, sedem dní a sedem hodín ani slovo preriecť.“ „Domov sa bez vás nevrátim.“povedala sestra a pristála na sľub. Aby jej bolo ľahšie, tak jej bratia vyrúbali do stromu dieru a nechali jej len obláčik,aby jej podávali jesť.
O nejaký čas, či dva, či tri roky okolo stromu prechádzal mladý kráľ. No ako išiel, tak jeho kone sa pri strome zastavili, a hoc ako šibal, tak sa nepohli ani o vlas. Kráľ si zaumienil, že sa pozrie,čo je to za strom. Keď našiel vnútri ženu, tak sa hneď do jej tvare zamiloval. No márne sa jej vypytoval kto je, odkiaľ je, lebo ona neprehovorila ani slovo. I napriek tomu ju kráľ požiadal o ruku, a ona len mĺčky prikývla. Tak si ju kráľ vzal do zámku, kde sa zosobášili. No šťastie netrvalo dlho, lebo kráľ mal nepriateľov, preto musel ísť do vojny a krásnu ženu nechal pod ochranou starej ženy, ktorá bývala na zámku. Bola to ježibaba a i dcéru mala škaredú. Chcela, aby si kráľ vzal za ženu jej dcéru, a preto sa na nemú kráľovnú hnevala.
Kým bol kráľ na vojne, tak kráľovná porodila krásneho syna s hviezdou na čele, no ježibaba dieťa vzala a vyhodila von oblakom, kadiaľ letel havran, ktorý dieťa vzal. Ježibaba hodila kráľovne namiesto dieťaťa šteňa a po kráľovstve rozchýrala, aká hanba sa stala. Keď sa to kráľ dopočul, tak si povedal, že to nič. No kráľovná porodila opäť, ale ježibaba jej opäť vzala dieťa a namiesto neho jej hodila mača. Kráľ bol smutný, ale aj tak neprestal ženu mať rád. Ale keď po čase opäť odišiel a kráľovná porodila krásne dievčatko, no ježibaba jej ho vzala a vymenila za drevo.
Keď sa toto kráľ dozvedel, tak sa už naštval a chcel dať kráľovnú popraviť. Tá na svoju obranu nepreriekla ani slovo, a tak kráľ zvolal: „Kat,do roboty!“ Kat už zdvíhal meč, keď havrany priniesli tri utešsené deti, dvoch chlapčekov a jedno dievčatko. A práve vtedy ubehlo sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov a sedem hodín. Tri havrany sa premenili na troch mládencov a kráľovna konečne vysvetlila kráľovi, čo stará ježibaba urobila. Kráľ ju nechal hneď potrestať a odvtedy žili šťastne a spokojne, kým nepomreli.
Nádherná rozprávka