Za siedmimi vysokými horami a siedmimi širokými riekami sa rozkladala krajina, kde bola radosť žiť. Lesy šumeli, lúky sa zelenali a potôčiky zurčali. Krajine vládol starý kráľ, ktorý mal tri dcéry. Vedel, že nebude mať dosť síl na vládnutie navždy, a tak sa rozhodol si včas vybrať zo svojich troch dcér nástupkyňu. A ktorá by mala byť tá, ktorá usadne po ňom na kráľovskom tróne? Uzmyslel si, že odovzdá žezlo tej z dcér, ktorá ho má najradšej.
Jedného rána si teda nechal zavolať všetky tri svoje dcéry a vyzval ich, aby mu povedali, ako veľmi ho milujú.
Prvá pristúpila najstaršia a povedala: „Tatinko, mám ťa rada ako zlato! Verím, že by som bola najlepšou kráľovnou.“ Kráľ prikývol a obrátil sa k prostrednej dcére. „A ako ty mňa miluješ?“ spýtal sa.
Prostredná dcéra odpovedala: „Mám ťa rada ako drahé šperky a kamene, pretože nič na svete nie je vzácnejšie.“ Potom sa ku svojmu otcovi pritúlila a dodala: „Urob kráľovnou mňa.“
Keď sa kráľ nakoniec opýtal svojej najmladšej dcéry Marušky, odpovedala: „Mám ťa rada ako soľ, tatinko.“ A milo sa na neho pri tých slovách usmiala.
Kráľ bol Maruškinou odpoveďou sklamaný a rozhnevaný. Zlato a drahé kamene sú predsa oveľa cennejšie než obyčajná soľ, pomyslel si. „Odíď!“ prikázal jej. „Až príde čas, keď bude soľ vzácnejšia ako zlato, môžeš sa vrátiť a staneš sa kráľovnou.“
Maruška opustila kráľovstvo s veľkým smútkom v srdci, aj keď nechcela byť kráľovnou, chcela len dokázať otcovi svoju pravú lásku. Putovala dlhé dni, až došla do hlbokého lesa, kde narazila na starú kúzelnú babičku, ktorá jej poskytla prístrešie.
Medzitým jej sestry žili v prepychu a radovánkach, ale kráľ bol stále nahnevaný na svoju najmladšiu dcéru. A to tak, že prikázal v celom kráľovstve zničiť všetku soľ, pretože by mu len pripomínala, ako málo ho má Maruška rada. Kráľ si zatiaľ nebol ochotný pripustiť, ako veľmi mu jeho najmladšia dcéra chýba.
Na zámku sa zatiaľ chystala veľkolepá oslava, pri ktorej chcel kráľ oznámiť svoju nástupkyňu. Jedáleň bola vyzdobená zlatom a drahými kameňmi na počesť dvoch dcér, ktoré, aspoň podľa kráľa, vedeli, čo je na svete najcennejšie a najdôležitejšie.
Všetci hostia už zasadli k slávnostnému stolu. Stoly sa prehýbali pod množstvom rôznych jedál, až z tých dobrôt zrak prechádzal. Avšak pri zraku to aj skončilo. Akonáhle hostia ochutnali, začali sa im kriviť ústa. Nech skúšali z lahodne vyzerajúcich pokrmov čokoľvek, nič sa nedalo zjesť. Na pohľad lákavé, ale v ústach úplne bez chuti.
Kráľ si okamžite nechal privolať kuchárov, aby mu vysvetlili, čo s jedlom urobili. „Najmilostivejší kráľ, bez soli sa predsa nedá chutne variť. Jedlo vám nechutí, pretože je neslané. A v celom kráľovstve z Vášho rozkazu nezostalo ani zrnko soli.“
Ani teraz sa pyšný kráľ nehodlal vzdať svojho rozmaru a prikázal kuchárom, aby teda servírovali všetko nasladko, to sa predsa bez soli zaobíde. Po nejakom čase sa teda začalo servírovať nanovo. Hladní hostia sa na torty a zákusky všetkého druhu hneď vrhli. Ale to tiež nebolo ono. Trochu toho sladkého po jedle iste príde vhod, ale nahradiť obed sladkosťami? Nálada na oslave bola na bode mrazu, vzácni hostia z ďalekých krajín sa s najrôznejšími výhovorkami odporúčali, aby už boli vo svojich kráľovstvách, kde sa podávajú jedlá dochutené soľou. Kdekto z odchádzajúcich vyslovoval uštipačné poznámky, že v tejto krajine sa asi namiesto soli používa zlato a drahé kamene. Hostia z tunajšieho kráľovstva vedeli, že si ani doma nepomôžu, keď je všetka soľ v kráľovstve zničená. Iba ak by z kráľovstva utiekli. Veď tu bez soli nič dobrého nečaká.
Kráľ si začal uvedomovať, ako zle sa k Maruške zachoval, až teraz pochopil, aká bola jeho najmladšia dcéra múdra. Lenže vôbec nevedel, kde Marušku hľadať, aby sa jej mohol ospravedlniť. Veľmi svojho neuváženého činu ľutoval. A tiež bol hladný. Aj jeho už sladké načisto omrzelo a nič iné sa bez soli pripraviť nedalo. Lenže soľ nikto nemal, a aj keby mal, nepredal by ju ani za hrudu zlata. Taká vzácna teraz pre všetkých soľ bola.
Medzitým Maruška naďalej žila v lese u kúzelnej babičky, a nič by jej tam nechýbalo, keby tam s ňou bol jej milovaný tatko. Raz za ňou prišla kúzelná babička a povedala jej o tom, čo sa deje doma, ako kráľovstvo bez soli živorí. Dala jej malú mošničku plnú soli a prezradila jej, že tá soľ nikdy neubudne a môže tak pomôcť všetkým. Maruška sa vydala späť do kráľovstva. Keď dorazila k zámku, nikto ju nespoznal, pretože bola skromne oblečená. Požiadala o stretnutie s kráľom, že pre neho má niečo, čo zachráni celé kráľovstvo.
Kráľ ju prijal, ale rovno jej povedal: „Toto kráľovstvo už nič nezachráni. Bol som pyšný, vyhnal som svoju najmilšiu dcéru a soľ v celom kráľovstve dal zničiť. Nemôžeš mi dať nič, čo by mi pomohlo, dievča.“
Maruška mu po tých slovách ponúkla chlieb posolený soľou z mošničky.
Kráľ bol nadšený a pýtal sa, ako jej môže poďakovať. Maruška mu odhalila svoju tvár a povedala: „Tatinko, stačí, keď ma budeš mať rád tak ako ja teba – ako soľ.“ Kráľ sa od radosti rozplakal a prosil ju o odpustenie.
Čoskoro sa po celej krajine rozšírilo, že Maruška sa vrátila. Soľ v jej mošničke nikdy neubúdala, a tak jej bolo dosť pre všetkých obyvateľov kráľovstva. Maruška bola korunovaná kráľovnou a vládla múdro. Nikdy nezabudla na láskavú kúzelnú babičku, ktorá jej v ťažkých časoch pomohla.
