O dvanástich mesiačikoch

Bola raz jedna matka, a tá mala dve dcéry: jednu svoju a jednu nevlastnú. Svoju mala veľmi rada, ale Marušku nemohla vystáť, a to iba preto, že bola krajšia ako jej Holena. Každý deň, kým Holena sa fintila, po izbe premávala, Maruška v dome upratovala, varila, prala, šila, priadla, kravy dojila, a všetkú robotu robila. A macocha ju každý deň iba hrešila.

Trpela Maruška, a to iba to, že bola zo dňa na deň krajšia a Holena škaredšia. Tu si matka pomyslela: Načože ja mám držať v dome peknú pastorkyňu! Prídu mládenci na vohľady, zapáči sa im Maruška a nebudú chcieť Holenu.

Poradila sa s dcérou a vymysleli také, čo by človeku ani na um neprišlo. Jedného dňa ppo Novom roku, v treskúcej zime sa zachcelo Holene fialky voňať. I rečie: „Choď, Maruša, do hory a nazbieraj fialky.“ „Jaj, sestra milená, čo ti to zišlo na um! Či niekto počul, že by pod snehom fialky rástli?“vraví Maruška. „Ty pľuha, čo ty máš čo odvrávať, keď ti ja rozkážem! Choď mi zo dverí! Ak nedonesieš fialky z hory, zle bude s tebou!“okríkla ju Holena. 

Macocha vystrčila Marušku von a zabuchla za ňou dvere. S nárekom sa dievča pobralo do tej hory. Blúdila, blúdila dlho, hlad ju moril, zima triasla, keď zazrela v ďiaľke svetlo. Ide za svetlom na vrch hory, kde horí veľká vatra a okolo nej na kameňoch sedia dvanásti muži. Traja sú starí, bielofúzi, traja mladší od nich, traja ešte mladši a traja najmladší. Maruška sa najskôr preľakala, no potom pristúpila bližšie a poprosila: „Dobrí ľudia, dajte sa mi zohriať, zima ma trasie.“ Veľký Sečeň prikývol hlavou a spýtal sa: „Načože si prišla, dievka moja, čo tu hľadáš ?“ „Idem na fialky.“ odpovedala Maruška. „Nie je čas chodiť na fialky, veď je sneh.“ vraví Veľký Sečeň. „Ej, veď ja viem. Ale sestra Holena a macocha mi prikázali doniesť z hory fialiek. Keď nedonesiem, zle bude. Pekne vás prosím, ujkovia moji, povedzte mi, kde by som ich nazbierala.“ Najmladší mesiačik Brezeň si sadol na najvyšší kameň a zakrútil kyjakom ponad vatru. Tu sa sneh začal topiť a nastala jar. Medyi krovím, schované pod lístkami začali rásť fialky. „Chytro zbieraj Maruška!“popohnal ju mladý Brezeň. Maruška rýchlo natrhala veľkú kyticu, poďakovala a vydala sa domov.

„Kdeže si ich natrhala?“ spytuje sa Holena nahnevane. „Nuž vysoko, tam na vrchu rastú.“ odpovie ticho Maruška. Druhý deň sedela Holena pod pecou a zachcelo sa jej jahôd. ,,Choď, Maruška, a dones mi z hory jahôd.“zvolala Holena. Darmo sa Maruška snažila presvedčiť Holenu, kde by v snehu jahody našla. Holena jej iba pohrozila a zabuchla za Maruškou dvere. Maruška sa teda opäť vydala na horu, kde i dnes sedeli okolo vatry dvanásti mesiačikovia.

„A čože si zase prišla, dievka, čo tu hľadáš?“spytoval sa Veľký Sečeň. „Idem na jahody, Holena ma poslala, ak nedoesiem, zle bude.“ povedala Maruška. Vtom si mesiačik naproti, Lipeň, sadol na najvyšší kameň a zakrútil kyjakom ponad vatru. Snehy sa roztpili, kvety rozkvitli a pod kríčkami vyrástlo kopu jahôd. Bolo leto. Maruška nazbierala skoro plnú zásteru, poďakovala, a vydala sa späť domov.

Čudovala sa Holena i macocha, keď sa Maruška vrátila s jahodami „Kdeže si ich nabrala?“ opýtala sa namosúrene Holena. „Nuž vysoko, tam na tej hore rastú.“ ticho šepla Maruška. Namaškrtila sa Holena a hneď sa jej zažiadalo jabĺk. „Choď, Maruša, do hory a dones mi červených jabĺk.“ rozkázala Holena. Opäť sa Maruška snažila presvedčiť, že kde pod snehom jablká nájde, no Holena ju opäť len vyhrešila. Tak teda Maruška v zime blúdila, až opäť došla na vrchol hory. Hneď, ako ju Veľký Sečeň uvidel, tak sa spytoval: „A čože si zasa prišla, dievka moja?“ „Prišla som po červené jablká, Holena s macochou ma poslali.“odpovedala dievčina. „Zima je,  jablká nezrejú.“odvetil Veľký Sečeň a povedal mesiačikovi Rujeňovi, aby zasadol na najvyšší kameň.Zakrútil kyjakom ponad vatru a sneh sa stratil. Lístie na stromoch sa netozvíjalo, ostalo zožltnuté a na jabloni na koncoch konárov boli červené jablká. Rujeň popohnal Marušku, aby rýchlo pozbierala jablká. Ona rýchlo pozbierala, poďakovala a chytro išla domov.

Keď sa Maruška vrátila, tak čudovala sa Holena i macocha. „Kdeže si ich odtrhla?“opýtala sa Holena. „Vysoko na vrchu rastú a je ich tam dosť veru.“ povedala Maruška. Maškrtná Holena s macochou sa pustilido jabĺk, a veru sladšie ešte nejedli. „Podaj mi, mamo, kožúšok, sama pôjdem do hory! Tá pľuha by nám ich cestou pojedla. Veď ja nájdem to miesto!“ Darmo ju mať odhovárala, ale Holena sa zababušila do kožúška a vydala sa do hory. Chuť do jabĺk ju čoraz viac hnala, až zazrela svetlo. Príde k vatre a okolo nej sedia dvanásti mužovia – dvanásti mesiačikovia. Ani nepozdraví a ruky natiahne k ohňu. ,,Načože si prišla? Čo tu hľadáš?“spytoval sa Veľký Sečeň. 

„Čo ťa do toho, ty starý blázon! Tebe netreba vedieť, načo a kde ja hodím!“odsekla Holena drzo. Veľký Sečeň zakrútil kyjakom ponad hlavu a tu zhasla vatra,zadul studený vietor a začal sypať hustý sneh. Holenu pomaly zasypával sneh, údy jej krehli, kolená sa podlamovali,až načisto krehla. Keď sa Holena dlho nevracala, tak matke to nedala a vydala sa za ňou do hory. No aj ona v silnej fujavici zablúdila, až ju sneh zasypal. Doma Maruška zatiaľ navarila obed a čakala Holenu s macochou, no oni neprichádzali. I na druhý deň čakala s raňajkami, no Koleny ani macochy nikde. Obe v hore zamrzli.

Maruške po nich chyžka, i kravička, aj záhradka ostala. Kým začala jar, našiel sa k tomu i hoospodár, šuhaj driečny, ktorý sa k Maruške priženil a dobre im bolo spolu pri pokoji. A žili šťastne spolu, kým nepomreli.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.