Bola raz jedna malá dedinka. Stálo v nej niekoľko domčekov. Boli blízko seba a tak v tej dedinke každý poznal každého. Všetci boli dobrí susedia a kamaráti, ale najlepšími kamarátmi boli dve deti.
Dievčatko bolo dobré, ale bolo aj divoké. Stále niečo vymýšľala a ničoho sa nebála. Pretože mala krásne čierne vlásky, všetci ju volali Maková bábika, alebo skôr Maki. Jej najlepším kamarátom bol ten najkrajší chlapec v dedine. Bol milý a vždy Maki so všetkým pomáhal. Nosil okuliare a vyzeral veľmi inteligentne. A taký aj bol. A pretože bol vysoký a Maki vedľa neho vyzerala maličká, volali ho Macek, alebo skôr Maci. Maki a Maci boli nerozlučná dvojica. Mali sa veľmi radi a hovorili si, že aj keď vyrastú, budú spolu.
Ale ako to už býva, časom z týchto dvoch detí vyrástli dospelí a boli každý niekde inde. Maki stále myslela na Maciho. Nemohla zabudnúť na jeho úsmev a na to, ako jej so všetkým pomáhal. Bol to skutočný priateľ.
Jedného dňa sa vybrala na prechádzku do lesa, ktorý rástol okolo dediny. V diaľke, za stromami, počula volanie o pomoc. Rýchlo, skôr než stihla čokoľvek vymyslieť, čo Maki robila často, sa rozbehla za volajúcim hlasom.
Okamžite preskočila kríky a takmer pristála v močiari. Len tak tak sa pred ním zastavila. V močiari uvidela zablatenú pani, ktorá sa nemohla dostať von. Maki nelenila, zlomila konár a pritiahla si ju čo najbližšie. „Držte sa pevne, vytiahnem vás von!“ Maki vynaložila všetku svoju silu a pomohla jej von. Pani jej veľmi pekne poďakovala za záchranu. Potom sa stalo niečo neuveriteľné.
Listy sa zdvihli a pokryli jej celé telo. Keď všetky listy sadli na zem, zo špinavej a zablatenej pani sa stala krásna víla. Bola to lesná víla. „Moja drahá Maki, veľmi ti ďakujem za tvoju pomoc. Som lesná víla a žijem tu. Dávam pozor na všetkých ľudí v dedine. Poznám ťa už odmalička. Si milá a nezištná. A pretože si mi zachránila život a ani si pri tom nezaváhala, rada ti splním jedno želanie.“
Maki neveriacky pozerala a potom sa priznala: „Mám jedno veľké prianie, ale neviem, či ho dokážeš splniť.“ Smutne sa pozrela na zem. Víla presne vedela čo by Maki urobilo šťastnou. Len sa usmiala, objala ju a zašepkala jej do ucha: „Viem, čo si najviac želáš, poznám ťa, moja drahá Maki.“ Potom víla zmizla.
Maki tam chvíľu stála a premýšľala, to ešte ale nevedela čo ju čaká. Zrazu za sebou počula kroky. Otočila sa a nemohla uveriť vlastným očiam.Veselo sa k nej blížil Maci. Rozbehla sa k nemu a čo najvrúcnejšie ho objala. Bola šťastná. Maki dodnes nevie ako to víla urobila, ale pričarovala jej Maciho. Splnila jej najväčšie želanie.
Bolo by pekné poznať vílu, ktorá by nám dokázala zariadiť, aby sme boli s tým, koho máme najradšej. Ale kto vie? Skús veriť na kúzla a možno sa aj tvoje želanie splní.
