Ema bola veľká výmyselníčka. Trávila leto so svojimi kamarátmi a tí teraz vymysleli, že sa pôjdu kúpať do jazera. Aj Ema chcela ísť a na tom by nebolo nič zvláštne, lenže ona nevedela plávať, a preto to bol celkom bláznivý nápad.
Nikomu sa s tým, že nevie plávať, nepriznala a pred každým sa vystatovala, ako ju na minuloročných prázdninách unášal prúd v mori. To bola veru pravda. Ema však nepovedala, že sa tam skoro utopila, a že ju zachraňoval ujo plavčík. Teraz však v jazere nebude žiaden plavčík, čo jej trošku naháňalo obavy. Nevadí! Zvládne to! Ema s kamošmi vstúpili do vody. Bola celkom príjemná, slniečko ju zohrialo. Ema sa osmelila. Mykala rukami a nohami a prekvapivo ju to udržiavalo nad hladinou.
Pláva! Bola čoraz odvážnejšia a odvážnejšia, zrazu plávala čoraz ďalej a ďalej. Až si odrazu uvedomila, že nevidí ani jedného zo svojich kamarátov a od brehu je ďaleko. Nedočiahla dokonca ani nohami na zem! Ema začala panikáriť, potopila sa a nalogala sa vody. Utopím sa, namojveru sa tu utopím! Zrazu ju niečo začalo ťahať za ruky.
Niečo? Alebo niekto? Niekto! Ten niekto ju odtiahol k brehu jazera a vyhodil ju na pevninu. Ema sa vydýchala a polomŕtva od strachu sa spamätávala z tohto strašného zážitku. Zrazu si všimla, že sa niekto schováva za kríkmi pri brehu. Jej záchranca! Musí mu poďakovať! Ema sa rozbehla ku kríkom a nazrela za ne! A bol tam… Vodník! Celý zelený!
Ema sa zľakla a zľakol sa aj vodník. No potom sa obaja upokojili a dali do reči. Skamarátili sa a Ema mu poďakovala za záchranu. „To je nič, len na budúce buď opatrnejšia, nie vždy totiž bývam doma a kto ťa potom bude zachraňovať, ha?“ Ema mu to prisľúbila a ešte veľakrát potom prišla vodníka navštíviť. Vždy sa však ale stretli na brehu!
