Ďaleko, až voľakde za červeným morom, býval kedysi mladý pán. Keď už prišiel do rokov a k rozumu, pomyslel si, že by vari nebolo zlé obzrieť sa po svete, vyhľadať si dobrú gazdinú a poriadne žieňa. A ako povedal, tak aj urobil. Vybral sa on do sveta, no nedarilo sa mu najlepšie. Lebo takú, akú chcel, nemohol nájsť.
Nakoniec prišiel do izby jednej vdovy, ktorá mala tri dcéry na vydaj. Tie dve staršie, ktorých meno zabudol, boli do roboty ako osy. Ale tá najmladšia, Hanka, bola do práce ako olovený vták. Keď prišiel pán k nim na tie priadky, začudoval sa: Hana pod pecou driemala a ostatné priadli ako o preteky. I povie materi: „Ale, stará mať, povedzte mi, prečo i tamtú nepripriete k práci? Veď je už dievka na mieste a robotou by si dlhý čas skrátila.“
„Jaj, mladý pán, Veď ja by som jej z celého srdca povolila priasť, ale ona je taká priadka, čo by do rána nielen všetko pradivo popriadla, ale i všetky snopky zo strechy, a to na zlaté nitky. Musím jej teda dať len pokoj.“ riekne matka.
„Akže je tak, mohli by ste mi ju za ženu dať. Gazdovstvo mám nie plané. Ľanu, konopy, pačesov a zrebí celé kopy. Napriadla by sa do vôle.“ riekne pán a starká po týchto slovách dlho neváhala. Ešte toho večera sa zasnúbili a dievčatá na priadkach Hanke i trocha závideli.
Na druhý deň dal náš mladý zať ošírovať kone, a keď bolo zapriahnuté, tak si posadil uplakanú mladuchu do koča. Matke ruku podal, mladuchiným sestrám zavolal: „Zdraví buďte!“ a cvalom bežal z dediny.
Sedí milá Hanka pri mladom zaťovi, sedí uplakaná a smutná. Dosť ju on rozhováral, Hanka ako ryba mlčala. K večeru dorazili do pánovho kaštieľa. Po večeri zaviedli budúcu paniu do veľkej izby, kde bolo odspodku do vrchu naukladané samučičké pradivo.
„No,“ vraví pán, „tu máš praslicu a vreteno, i červené jabĺčka a praď! Ak toto všetko do rána na zlaté nitky popradieš, hneď sa zosobášime. Ale ak nie, tak ťa dám bez všetkého práva zmárniť.“ Na to náš pán odišiel a našu priadku nechal priasť.
Keď Hanka ostala sama, nesadla si pod praslicu, veď nevedela ani nitku skrútnuť. Začala smutne vykladať: „Ach, ja nešťastná! Veď som ja vyšla na psiu hanbu! Prečože mňa moja mať nenaučila robiť a priasť ako druhé sestry?“ Odrazu sa otvorí stena a pred vyľakanou Hankou zastane maličký chlapček: na hlave červená čiapočka, okolo drieku zásterka a pred sebou zlatý fúrik.
„Čože máš také vyplakané oči Hanka?“ spytuje sa jej a ona mu vyrozpráva, že ak nepopradie do rána pradivo, tak ju dajú zmárniť. „Akže len to,“ prerečie malý chlapík, „nič sa neboj! Ja ťa už naučím priasť zlaté nitky. Ale iba ak mi sľúbiš, že ťa takto o rok nájdem na tomto istom mieste. Ak neuhádneš moje statočné meno, staneš sa mojou ženou a odveziem si ťa. Ale ak ho uhádneš, nechám ťa na pokoji. Ale vravím ti: ak by si sa mi o rok chcela ukryť, nájdem ťa a krk ti vykrútim. Tak čo, pristávaš?“
„Či mi je skapať tak či tak! Nech už bude ako bude, pristávam!“ riekla Hanka. Ako to chlapček počul, sadol si pod praslicu a vraví: Takto, Hanka, takto, takto!
Učil a naučil ju priasť zlaté nitky. A potom kadiaľ prišiel, aj tade odišiel a stena sa sama zavrela. Naša, odteraz už zlatá priadka, sadla pod praslicu a priadla. Do rána nielenže všetko popriadla, ale sa ešte aj vyspala.
Len čo sa pán ráno zobudil, poobliekal sa a išiel pozrieť zlatú priadku. Vošiel do tej izby a dobre že neoslepol od ligotu. Objal zlatú priadku a hneď sa dali zosobášiť. A tak si oni žili v pokoji. Ak predtým mal náš pán rád Haničku pre zlatú priadzu, teraz ju mal tisíc ráz radšej pre krásneho syna, ktorý sa im narodil. No niet takej pesničky, ktorá by nemala konca. Ani radosť našich manželov nemohla trvať večne. Deň za dňom sa míňal a pomaly dochádzal rok.
Tu vám naša Hanka začne byť z hodiny na hodinu smutnejšia. Veď to aj nie je maličkosť, stratiť takto naraz dobrého muža i podareného synčeka! Neborák muž ešte o ničom nevedel a tešil ženu, ako mohol. Naostatok sa už len nejako premohla a vyrozprávala mužovi všetko, čo a ako sa jej vodilo v tú prvú noc. Ten od strachu zbledol ako stena. A hneď dal vyhlásiť po celom okolí, že kto by poznal takého a takého drobného chlapíka a oznámil jeho pravdivé meno, dostane toľký kus zlata ako hlava.
Všetci sa rozbehli na strany, poprezerali všetky kúty, len-len že nehľadali aj po myších dierach. Ale kraťúcha nikto nepoznal a jeho meno nemohla uhádnuť žiadna živá duša. Muž neborák, aby sa nemusel pozerať na ženino utrpenie, tak odišiel na poľovačku.
Na tej poľovačke, bolo už podvečer, keď sa začalo krížom-krážom blýskať. Spustil sa veľký dážď a aj všetci sluhovia sa poutuľovali, kde len mohli. Náš pán ostal len s jediným sluhom, premoknutým ako myš. Obzerajú sa, kam sa ukryť pred búrkou, keď uvidia, ako sa z diery spod kameňov valí dym. „Choďže ty, pozrieť, odkiaľ ten dym vychodí. Musia tam byť ľudia. Popros ich, či by nás na noc nepritúlili.“ Povie pán sluhovi. No ten sa rýchlo vrátil, a povedal, že tam veru niet ani dverí, ani ľudí.
Napokon sa pán išiel pozrieť sám, ale nemohol nič nájsť ani on. Napokon našiel malú dieru, z ktorej šiel ten dym, a nakukne dnu. Tam zbadá, ako v kuchyni chystajú jedlá a ako je na kamennom stolíku prikryté pre dvoch ľudí. A okolo stolíka behá malý chlapík v červenej čiapočke, so zlatým fúrikom, a spieva:
Vyučil som zlatú priadku pánovi,
bude hádať moje meno tej noci.
Ak uhádne moje meno nechcem ju,
ale ak ho uhádne, vezmem ju.
Moje meno je Martinko Klingáč.
Pán viac nepotreboval. Čo mu nohy stačili, rozbehol sa k sluhovi. A hneď ako sa vyčasilo, tak sa vydali domov. Ženu si doma našiel utrápenú, vyplakanú. „Nič sa netráp, žena moja!“ boli jeho prvé slová, keď vkročil do izby, „Jeho meno je Martinko Klingáč.“ Hanka si od radosti muža vyobjímala, vybozkávala, a potom sa odobrala do tej izby, kde prvú noc priadla. O polnoci sa otvorí stena a chlapík s červenou čiapočkou príde ako pred rokom, behá okolo nej a kričí, čo mu hrdlo stačí:
Ak uhádneš moje meno nechcem ťa,
ale ak neuhádneš vezmem ťa.
Hádaj len, hádaj.
„Tvoje meno je Martinko Klingáč.“ povie Hanka. Ako to vyriekla, kraťúch hodil čiapku o zem, pochytil fúrik, a kade prišiel, tadiaľ odišiel.
Od tých čias už viac zlato nepriadla. Boli dosť bohatí, s mužom radi videli, ako im chlapec rástol z vody. Kúpili si kravu a na tú kravu zvonec, už je tej rozprávke koniec.
