Osemročná Anetka bola so svojimi rodičmi a staršou sestrou na dovolenke pri mori v Chorvátsku. Bolo tam tak krásne! Celé dni sa kúpala v mori a jedla zmrzlinu. Najviac sa jej ale páčili mušle. Dlhé hodiny behala po pláži a hľadala ich. Potom si ich porozkladala v izbe a obdivovala ich. „Je ti ale jasné, že ich neberieme? Domov ideme vlakom. A každý musí mať len jeden kufor! Keď si ho napcháš mušľami, kam si dáš svoje šaty?“ Anetka zosmutnela. Nevedela prísť na spôsob, ako by mušle zobrala domov. Bolo ich naozaj veľa.
„Vyber si päť najkrajších a tie si môžeš zobrať. Ostatné vrátime do mora,“ upokojoval ju ocko. „Viem, že ťa to mrzí, ale už aj tak bude cesta dlhá, kufre ťažké. Veď sa len pozri na svoju sestru. Tá má plný kufor zbytočností. Keď ho niesla, skoro si zlomila chrbticu. Keby som mohol, celý jej ho vyhádžem do smetiaka. A okrem toho, keby nás chytili ujovia colníci, mohli by sme mať z toho nepríjemnosti.“
Anetka zbystrila pozornosť. Jej sestra má v kufri zbytočnosti? Tak to potom nikomu nebude vadiť, keď… V deň odchodu ostala Anetka v izbe sama. Mama, otec a Veronika išli kúpiť lístky na vlak a ona ich mala v izbe počkať.
Keď sa o pol hodinu vrátili, vybrali sa už aj s batožinou na stanicu všetci. „A kde máš mušle?“ opýtala sa mama. „Matea prišla a vzala mi ich. Sľúbila, že ich odnesie na pláž,“ povedala Anetka vyťahujúc mušľu z vrecka nohavíc. „Nechala som si len jednu jedinú a tú mám vo vrecku.“ Matea bola gazdiná, ktorá im upratovala v izbách. Bola veľmi milá a dobrá.
Cesta bola úmorná, no po niekoľkých hodinách konečne dorazili na Slovensko. Hurá domov! Anetka si s rodičmi hneď ľahla v obývačke na gauč, zatiaľ čo Veronika sa šla vybaľovať. A tu zrazu!
„AAAAAAAAAAAAAAAA“ ozvalo sa z Veronikinej izby. Anetka i rodičia sa rozbehli za ňou do izby. Veronika stála nad otvoreným kufrom a ten kufor bol plný mušlí! „Všetky moje krásne šaty zostali v Chorvátsku a ja viem kto za to môže!“ Anetka neváhala a rýchlo sa schovala za ocka! Veď to on povedal, že tam má zbytočnosti!
