Žili spolu vlk s líškou, a keďže vlk bol mocnejší, musela líška robiť to, čo chcel vlk. Líške sa taký život zunoval a bola by sa už rada vlka striasla. Raz keď išli spolu cez horu, vraví vlk: „Počúvaj, líška, zožeň mi voľačo na jedenie, lebo ináč zjem teba.“
Líška mu povedala: „Viem o jednom gazdovstve, kde majú dva barančeky, ak chceš, jedného by sme si mohli odniesť.“ Vlkovi to bolo po vôli, zašli teda na gazdovský dvor. Líška vošla do maštale, ukradla tam barančeka a odniesla ho vlkovi. Sama potom odišla do hory. Vlk barančeka zožral, no ešte ho nemal dosť a dostal chuť aj na druhého. Išiel znova na to isté miesto. No pretože bol ťarbavý, barančekova matka ho zbadala, strašne sa rozbľačala a privolala do maštale gazdu. Vlka tam riadne zmlátili, ale nakoniec sa im vyšmykol a len-len že sa mu podarilo ujsť do hory. Dokríval za líškou a od bolesti zavýjal.
„Na pekné miesto si ma zaviedla,“ vyhadzoval jej na oči, „chcel som si pochutiť aj na tom druhom barančekovi, ale gazda ma prichytil a zmlátil ako žito.“ No líška mu povedala: „Prečo si taký pažravý?“ Na druhý deň išli po poli, keď nenásytný vlk znova vraví: „Počúvaj, líška, zožeň mi voľačo na jedenie, lebo ináč zjem teba.“ Líška mu odpovedala: „Viem o jednom gazdovstve, kde gazdiná vypráža dnes večer pampúchy, mohli by sme tam ísť a vziať si z nich.“ Keď došli k domu, líška sa všuchla do kuchyne a toľko sa tam obšmietala, kým nevyňuchala, kde gazdiná odložila misu s pampúchmi. Vzala šesť pampúchov a zaniesla ich vlkovi. „Tu máš, najedz sa.“ povedala a išla svojou cestou.
Vlk pampúchy pohltal a vraví si: „Čo je to šesť pampúchov pre jedného vlka!“ Šiel do domu a stiahol na zem celú misku, takže sa rozbila na márne kusy. Na tento hrmot však vošla do kuchyne gazdiná, a keď zazrela vlka, skríkla. Pribehli domáci a naložili mu na chrbát, len tak prašťalo. Do hory za líškou sa dovliekol celý dolámaný. „Mala si ma kam zaviesť!“ vyčítal líške, „Gazdiná aj s gazdom ma našli pri pampúchoch a dobre mi kožu zvalchali.“ No líška mu odpovedala: „Prečo si taký pažravý?“
Na tretí deň, keď boli spolu vonku a vlk sa ledva vliekol, zase len domŕzal: „Počúvaj, líška, zožeň mi voľačo na jedenie, lebo ináč zjem teba.“ Líška mu odpovedala: „Viem o jednom gazdovi, čo nedávno zabíjal a nasolené mäso uložil do suda v pivnici, môžeme si nabrať z neho.“ Vlk jej na to: „Ale ja tam pôjdem s tebou, aby si mi pomohla, keby som sa nemohol dostať von.“ „Pre mňa za mňa,“ povedala líška a všelijakými okľukami a cestičkami ho zaviedla do pivnice. Tam bolo mäsa a mäsa a vlk sa hneď doň pustil. A pomyslel si: „Stadeto len tak chytro neodídem.“ Aj líške chutilo, ale ustavične sa obzerala a často behala k diere, ktorou sa dostali do pivnice. Zakaždým skúšala, či je ešte taká tenká, aby sa cez dieru prešmykla von z pivnice. Vlk sa jej spytoval: „Milá líška, povedz mi, prečo jednostaj beháš sem a tam a vyliezaš von a dnu?“
„Musím dávať pozor, či niekto nejde,“ odpovedala líška, „A ty sa nenajedz priveľmi.“ Ale vlk povedal: „Neodídem stadeto, kým nebude celkom prázdny sud.“ Gazda však začul z pivnice nejaké zvuky a šiel sa tam pozrieť. Keď ho líška zazrela, jedným skokom bola pri diere a prešmykla sa von. Vlk sa pobral za ňou, ale tak strašne sa nažral, že sa cez dieru neprepchal a uviazol tam. Gazda priskočil k nemu s obuškom a dobil ho. Líška si veselo poskakovala po hore a bola rada, že sa už konečne striasla toho starého pažravca.
