Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna princezná, ktorá milovala Vianoce. Na tom by nebolo nič zaujímavé, veď Vianoce miluje skoro každý! Ja aj ty! Lenže princezná ich milovala tak veľmi, že ich chcela mať každý týždeň.
Presne tak! Počujete dobre. Každú sobotu bola v zámku slávnostná večera ako na Štedrý deň. A celý týždeň sa vyzdoboval zámok, piekli koláče, varil punč a zháňali darčeky. Áno, aj na jar, keď vonku vykúkali prvé snežienky. Aj v lete, keď sa deti kúpali v jazerách. A aj na jeseň, keď sa púšťali šarkany. Zo začiatku to princeznú veľmi bavilo.
Načo čakať celý rok, keď môže mať Vianoce každý týždeň. Ba hocikedy, keď si zmyslí. Stačí, aby služobníctvu rozkázala, aby všetko pripravili ako na Štedrý deň a bolo. A sluhovia, hoci sa im to zdalo bláznivé, poslúchali. Upratovali a varili a piekli. Tých to veru nebavilo, lenže ako si princezná rozkázala, tak muselo byť. Lebo kráľ by sa veľmi rozhneval! Ten to tiež zo začiatku považoval za dobrý nápad, lenže neskôr už mal toho dosť. Každý týždeň musel pre princeznú zháňať nové a nové darčeky. Princezná si ich odbalila, ale nestihla sa s nimi pohrať, pretože ich bolo veľmi veľa a o pár dní už dostala ďalšie.
A to jedlo! Stále varili len kapustnicu a vyprážanú rybu so zemiakovým šalátom. Už boli toho všetci prejedení a nezmestili sa do slávnostných šiat. Princezná zistila, že už ju to nebaví a že jej Vianoce odpadli od chuti. Nechcela už jesť slávnostnú večeru ani koláče, nechutil jej punč, netešila sa na darčeky a vianočné koledy už nemohla ani počuť.
Pochopila, že Vianoce sú preto výnimočné a krásne, lebo nie sú každodenné. A tak napokon všetky darčeky rozdali chudobným deťom, výzdobu zrušili, večerali obyčajné jedlo a tešili sa na Vianoce, ktoré sú a aj majú byť len jedenkrát v roku.
