Na začiatku adventu dala pani učiteľka žiakom siedmej triedy napísať lístky so želaniami. Mali tam napísať to, čo by si veľmi priali na Vianoce pod stromček. Potom spoločne lístočky pokrčili a vložili do vrecúška. Prečítajú si ich až po Vianociach a potom sa uvidí, kto dostal to, čo si želal.
Na slovenčine však žiaci neposlúchali a tak zostali po škole. Pani učiteľka však nechodila a nechodila a beťár Miro zobral vrecúško a vysypal želania na zem. Bral papieriky a nahlas ich čítal. Nad niektorými sa aj smial. Niekto si želal nový telefón, niekto dovolenku pri mori, niektoré z dievčat chcelo získať lásku chlapca. Už, už chcel vrátiť lístočky, keď natrafil na lístok, ktorý ho zaujal. Opäť ho prečítal nahlas.
Stálo v ňom: Prosím, aby sme zohnali peniaze na drevo, aby sme v zime nemrzli. Beťár Miro sa zarehotal. „Akých chudobných tu máme! Ani na drevo nemajú! Haha! Ktože to je? Hneď zistím podľa písma.“ A veru aj zistil. Písmo patrilo spolužiakovi Ivanovi.
Ten sa od poníženia a hanby rozplakal a vybehol z triedy. Vo dverách sa zrazil s prekvapenou učiteľkou, ktorá keď zistila, čo sa stalo, poriadne Mira i ostatných vyhrešila. Deti a hlavne Miro pochopili, že sa nezachovali správne a na druhý deň sa svojmu spolužiakovi ospravedlnili.
No vedeli, že tu je treba iná pomoc. Povedali doma rodičom a o týždeň už bola u Ivana na dvore veľká fúra dreva. Niečo sa poskladali ľudia z obce, niečo dala škola a rodiny Ivanových spolužiakov. A Ivanovi sa tak vianočné želanie splnilo už na konci novembra. A aké to bolo dôležité vianočné želanie!
