Stalo sa to kedysi dávno, keď na svete žili rytieri, kniežatá a kupci, v meste zvanom Toruň. Mesto Toruň bolo preslávené obchodom, priemyslom a vynikajúcim pečivom. Práve v Toruni sa vyrábal ten najchutnejší perník, aký si možno predstaviť.
V jednom z nájomných domov na námestí žilo malé dievčatko menom Katarína. Nosila dva vrkôčiky a mala veselé oči. Jej otecko bol majster pernikár a každý deň piekol zásobu perníkov na predaj. Bohužiaľ jedného dňa jej otec vážne ochorel. Malá Katarína musela pomôcť mamičke prevziať otcove povinnosti.
„Mamička, pozri, aký má pekný tvar!“ kričala na matku a tvarovala perníkového človiečika v rukách.
„Dcéra…“ mamička zvraštila čelo, „je to plytvanie cestom, rob perníčky z foriem.“
„Mami, prosím!“ Katarína sa nevzdala.
„Dobre, ale urobíme ich len pár. Mohlo by sa stať, že si taký neobvyklý perník nikto nekúpi.“
Po upečení perníčkov išli mamička s Katarínou na trh, aby perníčky predali. Prekvapivo sa Katarínine perníčky predávali oveľa rýchlejšie ako perníčky pečené v tradičnej forme.
Dievča bolo pyšné. Druhý deň urobilo ďalší a budúci deň ešte viac. Perníčky sa veľmi rýchlo vypredali. Trvalo to niekoľko dní, ktoré sa potom zmenili v niekoľko týždňov.
Otec Kataríny sa medzitým uzdravil. Prekvapený úspechom svojej dcéry sa rozhodol, že neobvyklé perníčky bude predávať natrvalo. A na počesť Kataríninho úspechu pomenoval tieto neobvyklé perníčky Katarínky.
Stali sa veľmi obľúbené. Kupovali ich mladí aj starí, ženy aj muži, ľudia z vidieka aj z mesta; každý, kto ich ochutnal, ocenil ich tvar a chuť. To je dôvod, prečo sa perník Katarínky vyrába dodnes a prečo je známy nielen v Poľsku, ale po celom svete. Koniec koncov to začalo tým, že malé dievčatko chcelo pomôcť mamičke a oteckovi.
