Jorinda a Joringel

Uprostred veľkého hustého lesa stál starý zámok. Bývala v ňom celkom sama jedna starena a bola to známa čarodejnica. Vo dne sa premieňala na mačku alebo sovu, no večer mala zase ľudskú podobu. Čarami vábila k sebe divú zver aj vtákov, potom ich zabíjala, varila si ich a piekla. Ak sa niekto priblížil k zámku na sto krokov, odrazu ani čoby skamenel, nevládal sa pohnúť ani z miesta, kým ho čarodejnica neodkliala.

Keď sa do tohto kruhu zatúlala panna, premenila ju na vtáča, zavrela ju do klietky a klietku odniesla do veľkej siene vo svojom zámku. Mala tam už dobrých sedemtisíc klietok s takýmito nevídanými vtákmi.

Neďaleko tohto zámku žila panna Jorinda. Krásou vynikala nad ostatné dievčence. Jorinda bola snúbenicou švárneho mládenca Joringela. Snúbenci chodievali radi do lesa, aby sa tam osamote dôverne porozprávali. „Len si daj pozor,“ vravieval Joringel snúbenici, „aby si sa priveľmi nepriblížila k zámku.“ Raz podvečer, keď slnečné lúče presvecovali pomedzi lístie aj temnú zeleň lesa, vyšli si Jorinda a Joringel na obľúbenú prechádzku. Kráčali už hodnú chvíľu a spamätali sa, len keď hrdlička na starom buku žalostivo zahrkútala. Padla na nich tieseň. Obzerali sa okolo seba a videlo sa im, že zablúdili. Slnko stálo už len z polovice nad vysokou horou, a vtom Joringel zazrel pomedzi krovie múry starého zámku. Zľakol sa a stŕpol. Jorinda ešte nič nepobadala a ticho si spievala.  

Joringel pozrel na Jorindu. Tá sa mu pred očami premenila na slávika a nariekala: „liíliílií.“ Sova so žeravými očami obletela tri razy okolo nich a tri razy zahúkala. Joringel sa nevládal ani hnúť, stál tam ako skamenený, nemohol ani plakať, ani rozprávať. Sova vletela do húštiny a hneď nato vyšla stade zhrbená starena , žltá a vychudnutá, s veľkými červenými očami a krivým nosom až po samú bradu. Voľačo zašomrala, zdrapila slávika a niesla ho preč.

Joringel nevládal otvoriť ústa, ani pohnúť sa z miesta. Slávika nebolo. Naveľa sa starena vrátila, a keď vyšiel mesiac, zahundrala nad Joringelom nezrozumiteľné slová a odkliala ho. Mládenec padol pred čarodejnicou na kolená a prosil ju, aby mu vrátila snúbenicu. Ale čarodejnica mu povedala, že ju už nikdy viac neuvidí. A potom ako prišla, tak odišla. Volal za ňou, nariekal a bedákal, no všetko nadarmo. „Ach, čo len mám robiť?“ pobral sa Joringel von z lesa a napokon došiel do akejsi neznámej dediny. Dlhý čas tam pásol ovce. Neraz sa zatúlal k jej zámku, ale nikdy nie priblízko. Jednej noci sa mu snívalo, že našiel ohnivočervený kvet s utešenou perlou uprostred. Kvet odtrhol a šiel s ním do zámku. A ten kvet mal veľkú silu. Všetko, čoho sa ním dotkol, sa odklialo. Tak odklial aj svoju milú Jorindu.

Len čo ráno otvoril oči, vychytil sa hľadať čaromocný kvet. Prešiel hory-doly, no až deviateho dňa na svitaní ohnivočervený kvet našiel. V prostriedku mal veľkú kvapku rosy, čo sa trblietala ako najkrajšia perla. Dňom i nocou putoval s kvetom nazad do zámku. Keď sa k nemu priblížil na sto krokov, nezastavil sa, ale kráčal ďalej až k bráne. Natešený Joringel sa kvetom dotkol brány, a tá sa sama otvorila. Vošiel na nádvorie a počúval, odkiaľ doletuje k nemu vtáčí štebot. Šiel za spevom a tak našiel sieň so siedmimi tisícami vtákov, uväznených v klietkach.

Keď starena zazrela mládenca, ukrutne sa nazlostila, nadávala a brýzgala mu, ale neodvážila sa pristúpiť k nemu. Joringel si ju veľmi nevšímal a obzeral si klietky s vtáčencami. V sieni boli celé stovky slávikov, ako nájde medzi nimi svoju Jorindu? Ako tam stál, zbadal, že sa čarodejnica s jednou klietkou zakráda k dverám. Priskočil k nej, kvetom sa dotkol klietky a hneď nato aj stareny, ktorá ihneď stratila moc. V tej istej chvíli stála pred Joringelom Jorinda, usmiata a krásna ako predtým. Joringel odklial aj ostatné panny a spokojný odišiel s Jorindou  domov.

4.7/5 - (6 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *