Rozprávky o deťoch

Na odľahlom mieste pri lese stál krásny drevený dom. Okolo neho boli len stromy a lúky. Záhradu strážili psy, pásli sa tam ovce a pobehovala tam mačka. V chlieve kvíkalo prasiatko a vonku sa okolo budovy občas prechádzali srnky a veveričky. V dome to všade voňalo drevom. Žili tam dve deti. Chlapec a dievča.

Osemročná Anetka bola so svojimi rodičmi a staršou sestrou na dovolenke pri mori v Chorvátsku. Bolo tam tak krásne! Celé dni sa kúpala v mori a jedla zmrzlinu. Najviac sa jej ale páčili mušle. Dlhé hodiny behala po pláži a hľadala ich. Potom si ich porozkladala v izbe a obdivovala ich. „Je ti ale jasné, že ich neberieme? Domov ideme vlakom. A každý musí mať len jeden kufor! Keď si ho napcháš mušľami, kam si dáš svoje šaty?“ Anetka zosmutnela. Nevedela prísť na spôsob, ako by mušle zobrala domov. Bolo ich naozaj veľa.

V krajine, kde nie sú takmer žiadne stromy, len veľa piesku a obrovské more okolo, žil malý chlapec. Žil s rodičmi v malom domčeku neďaleko pláže. Okná jeho izby boli orientované na more. Ráno ho budilo štebotanie čajok, ktoré prilietali na okraj mora, a večer ho uspával šum vĺn. Keďže miloval vodu a stále plával a potápal sa, všetci ho volali Plavec.

Marek a Nina boli na prázdninách u uja Roba v Škótsku spokojní. Prispela k tomu hlavne Vanesa, lochneská príšera, ktorú spoznali. Marek a Nina chodili k jazeru každý deň na niekoľko hodín. A neuhádnete, čo tam robili. Učili Vanesu po slovensky.

Ondrej priniesol domov vysvedčenie. A veruže nebolo veľmi dobré. Mama si len vzdychla a otec pokrútil hlavou. Trojky, samé trojky. A štvorka z telocviku. „Všetci chlapci majú radi telocvik,“ krútila hlavou aj babka. Ondrej to tak tragicky nebral a tešil sa na leto. No veľmi skoro jeho tešenie sa skončilo.

Pred koncom školského roka býva v škole blázinec. Žiaci, ale i učiteľky behajú po chodbách hore dole a snažia sa všetko stihnúť pred tým, ako poslednýkrát zazvoní školský zvonec. Odovzdávajú sa učebnice, čistia sa lavice, upratuje sa dvor. Všade je počuť smiech a vravu. Deti sa rozprávajú o tom, kam pôjdu na prázdniny a učiteľky sa tešia z toho, že zvládli školský rok. 

Keď príde večer a nastane noc, oblohu rozžiaria hviezdy. Niektoré sú menšie, iné väčšie. Jedna svieti menej, druhá viac. Ich svetielka vidia deti po celej krajine. Rozprestierajú sa po celej oblohe a dávajú nám znamenie, že je čas ísť spať. Tieto hviezdy však nielen svietia, ale dávajú pozor aj na deti. Zo svojej veľkej výšky vidia krásne do detských izieb. Dávajú pozor na toho, kto má zlé sny, alebo pomáhajú deťom zaspať. Keď je večer a všade je ticho, hviezdy majú svoje malé oči a uši otvorené a počúvajú, ktoré dieťa potrebuje ich pomoc.

Každý rok na začiatku júna chodila rodina Novákovcov zbierať jahody. Zavčas ráno nasadli do auta s košíkmi, vedrami a debničkami a celý deň zbierali na veľkom poli jahody. Domov sa vracali až večer s autom plným jahôd, ktoré neskôr mamička zavárala. Tento rok mala ísť prvýkrát zbierať jahody aj Julka.

Peter bol šibal. Neposlúchal a neposlúchal. Mali s ním starosti doma rodičia a v škole učitelia. Pani učiteľka sa mu celý rok vyhrážala, že ho nezoberie na koncoročný výlet, no nakoniec si to rozmyslela a Petra vzala, hoci s prísnym upozornením, že musí byť dobrý a musí ju poslúchať. Peter ju však neposlúchal.

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno malé dievčatko, ktoré volali Líza. Líza už nemala rodičov a bývala u svojho strýka, ktorý však neustále cestoval po svete. Líza síce mala hračky, knihy, opatrovateľky i slúžky, no i tak jej bolo veľmi smutno.