S príchodom jesene začína slnko skôr zapadať, obloha je častejšie plná mrakov a často nastáva obdobie dažďov. Niekedy prší len chvíľu, ale niekedy prší celé týždne. Raz takéto zlé obdobie prišlo aj do našej dediny. Fúkal veľký vietor a mraky sa zhromaždili vedľa seba. Bola z toho poriadna búrka. Ale aj keď búrka ustala, pršalo daľej.
Continue reading →
Ďaleko v hlbokom lese stála drevená chalúpka. Mala červenú strechu, drevené dvere, maľované okná s farebnými záclonkami a bola celá zelená. Vyzerala úplne rozprávkovo. Žila v nej dobrá ježibabka s ježidedkom.
Continue reading →
Keď sa pozrieš na oblohu, uvidíš, ako sa mraky rýchlo pohybujú. Nie je to samozrejmosť. Poháňa ich vietor. Niekedy je taký silný, že mraky doslova behajú po oblohe, a inokedy je taký slabý, že sotva nejaký mrak zakolíše. Odkiaľ sa ten vietor berie? A kto ho ovláda? Hovorí sa, že existujú veterní škriatkovia, ktorí lietajú medzi mrakmi a rozháňajú ich. Je ich veľa, ale ľudia ich nevidia. Lietajú vysoko a skrývajú sa medzi mrakmi.
Continue reading →
Kedysi dávno stála na konci nášho mesta veľká budova. Mala veľa okien a asi tri poschodia. Bola sivá a už na prvý pohľad vyzerala smutne. Bola to detská nemocnica, kam chodili choré deti. Niektoré tam boli len chvíľu, stačilo ich ošetriť a mohli ísť domov, iné tam museli zostať aj niekoľko dní, lebo boli príliš choré. Niektoré dokonca priviezla aj sanitka. Jedným z týchto detí bola aj Sára.
Continue reading →V meste veľa zvierat nevidno. Skôr uvidíš autá, motorky, kolobežky, veľa ľudí a hrajúce sa deti. Občas sa ale stane, že sa v meste ubytuje nejaké voľne žijúce zviera. Niekedy môžete napríklad vidieť vtáčie hniezda na stromoch. Nájdu si vysoký strom s rozvetvenými konármi. Starostlivo si nanosia vetvičku za vetvičkou a list za listom, až kým im nevznikne pohodlné a pevné hniezdo. Jeden takýto strom, na ktorom žili vtáky, stál priamo pred Editiným domom.
Continue reading →V jednej malebnej dedinke žil malý chlapec. Volal sa Janko. Na hlave nosil vždy tú istú čiapku, kolená mal stále rozbité a ruky vždy špinavé. Ako rástol, naučil sa každému remeslu. Vedel ušiť topánky, opraviť strechu, zasadiť strom, jazdiť na traktore alebo na koni. Nebolo nič, čo by nevedel urobiť. Keď už bol dospelý, rozhodol sa ,že sa vydá do sveta. Koniec koncov, vedel robiť všetko, tak čo keby si mohol niekde vo svete zarobiť peniaze, aby sa mal dobre? Janko si zobral veľkú desiatu a išiel kam ho nohy niesli.
Continue reading →Hlboko pod zemou žilo niekoľko malých čertíkov. Žili v tmavej jaskyni. V jej strede mali veľký oheň. Okolo neho spali prikrytí svojimi kožušinami. Mali radi teplúčko. Žilo ich tam niekoľko. Jeden čert však vyčnieval. Bol iný. Bolo to také trdlo, ktoré zvyčajne všetko poplietlo, a preto ho volali Popletko. Mal jedno kopyto kratšie, takže kríval. Po celom tele mal huňatú srsť a rohy mu trčali ako tykadlá. Vyzeral roztomilo.
Continue reading →Uprostred hlbokého lesa stojí malá kopa ihličia, drobných vetvičiek a hliny. A keď sa pozrieš pozorne, vyzerá to, že sa celá hromada hýbe. Je to totiž mravenisko. Všade naokolo toho kopčeka a na ňom, uvidíš drobné, usilovné mravce, ktoré stále niekam pochodujú. Mravce sú ako jedna veľká rodina. Navzájom si pomáhajú, spolupracujú a všetko robia spoločne. Ale v tomto mravenisku to tak vždy nebolo.
Continue reading →Keď sa v kalendári objavil december, začala zima. Ručička na teplomere stále klesala a na okne sa tvorila námraza. Všetky deti čakali na prvé vločky. Nemohli sa dočkať, kedy sa budú guľovať, stavať snehuliakov a sánkovať sa na kopcoch. Dokonca aj Tomáško začínal byť netrpezlivý. Bol to malý chlapec, ktorému sa začali zimné prázdniny.
Continue reading →Za siedmymi horami a siedmymi údoliami bola krásna dedina. Všetky domčeky v nej boli postavené do kruhu a priamo uprostred bol veľký rybník. Každý rok, keď prišla zima, rybník zamrzol a všetci, ktorí v tej dedine žili, sa na naň chodili korčuľovať. Chodili tam všetci. Malí aj veľkí, mladí aj starí, dievčatá aj chlapci.
Continue reading →