Strašidelný dom

Ela a Nela boli dve neobyčajné dievčatká. Boli to dvojičky. To znamená, že boli sestričky a narodili sa v rovnakom čase. Na prvý pohľad si boli neskutočne podobné, ale pritom boli úplne rozdielne. Ela bola odvážna a chcela vždy urobiť všetko hneď. Nela bola rozvážna a dlho premýšľala, kým niečo urobila. Všetko robili spoločne.

V meste, kde bývali, bol jeden zvláštny dom. Stál na tom najvyššom kopci a všetci naň dobre videli. Domčeky v ich meste boli farebné s peknými záhradami a kvetmi v oknách. Tento však vyzeral inak. Bol tmavo sivý, okolo neho nerástla žiadna tráva, bol obrastený pavučinami a lietali okolo neho len vrany a krkavce. Bol to strašidelný dom. Nikto nevedel, čo sa v ňom stalo, prečo v ňom nikto nebýva. Elu a Nelu to samozrejme veľmi zaujímalo. Deti mali zakázané k tomu domu chodiť. Dievčatá ale museli zistiť, čo sa v ňom stalo. Museli tú záhadu vyriešiť.

Raz neskoro popoludní sa rozhodli, že sa tam pôjdu pozrieť a všetko zistia. Keď prišli k strašidelnému domu, Ela sa hneď rozbehla, že vojde dovnútra. Nela ju ale chytila ​​za ruku a zadržala ju. „Počkaj Eli. Nevieš, čo je vo vnútri. Musíme na to opatrne. Najskôr skúsime pomaly otvoriť dvere.“ Ela kývla, že súhlasí. Prišli až ku dverám. Pomaly do nich zatlačili a ony sa otvorili. Dievčatá vošli dovnútra. Všade okolo bola tma. Len cez špinavé okná presvitalo trochu svetla. „Haló, dobrý deň. Je tu niekto?“, volali dievčatá. Nikto sa neozval. Len počuli za sebou nejaké vŕzganie. Keď sa otočili, neverili svojim očiam. Skákali k nim dve rozvŕzgané stoličky. Boli drevené a vyzerali veľmi staro. Nela chytila ​​Elu za ruku a cúvla. Ela sa jej spýtala: „Vidíš to čo ja Neli? Naozaj sa tie stoličky hýbu samé a idú za nami? Nela len prikývla. Nebola schopná niečo povedať. Stoličky sa stále približovali a dievčatá cúvali, až boli nakoniec pritlačené k špinavej stene. Dievčatá odvážne stáli naproti stoličkám a čakali, čo bude ďalej.

Rozprávka pre deti Strašidelný dom
Strašidelný dom

V tej chvíli sa stalo niečo nečakané. Jedna stolička prehovorila: „Nemusíte sa nás báť. Kedysi dávno sme tu bývali. Ale neupratovali sme a o dom sme sa vôbec nestarali. Až raz to dom nemohol vydržať a povedal, že keď sa oň nevieme starať, tak si nezaslúžime pekne žiť. Premenil nás na tieto stoličky a vyslobodiť nás môže len, keď tu niekto všetko uprace a dá dom do poriadku. Lenže to nikto nechce, pretože sa ho všetci boja. Vyzerá strašidelne.“

Ela bez rozmýšľania hneď nadšene vykríkla: „Tak my ho upraceme a všetko urobíme. My sa ničoho nebojíme!“ A hneď sa pustila do práce. Trvalo niekoľko hodín, kým celý dom vyzeral upratane. Keď už bolo všetko hotové, domom začal prechádzať veľký vietor. Zodvihol stoličky do svojho víru a točil s nimi tak, že ich nebolo vidieť. Dievčatá si zakrývali oči, všetko v dome sa začalo točiť.

Keď všetko utíchlo, pred Elou a Nelou stáli dvaja ľudia. Namiesto stoličiek tam stáli manželia. Vrúcne ich objali a ďakovali dievčatám, že ich vyslobodili z kliatby. Odvtedy si svojho domu aj vecí, ktoré mali, vážili a pekne sa o ne starali.

4.7/5 - (66 votes)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *