Ďaleko odtiaľto bola rozprávková dedina. Deti, ktoré v nej žili, chodili do čarovnej školy. Mala biele steny a na vrchu ju zdobila červená strecha. Keď svietilo slnko, lúče prenikali do tried cez hnedé drevené okná, a hoci vyzerala ako každá iná škola, deti do nej chodili veľmi rady. Vedeli, čo ju robí čarovnou.
Čítať ďalej →
V ďalekej krajine, kde je sneh po celý rok a v tých najvyšších horách, sa odohral príbeh, ktorý ti chcem porozprávať. Stalo sa to už dávno. Existuje hora, ktorá je najvyššia na svete. Ľudia tam nechodia. Sú tam hromady snehu a niekedy sa tam spustí lavína. To znamená, že sa niekde uvoľní časť snehu a zrazu sa celý spustí z hory dole. Aj keď na hore nežili žiadni ľudia, predsa len tam bol nejaký život. Žil tam snežný muž.
Čítať ďalej →
Ďaleko vo vysokých skalách sú miesta, kde sú orlie hniezda. Sú veľmi vysoko a zo zeme ich nie je vidieť. Iba ak sa pod tú skalu postavíš, môžeš občas vidieť, ako odniekiaľ vyletí orlia mama alebo otec.
Čítať ďalej →
Za ľadovou horou a čiernymi lesmi je malé kráľovstvo. Žije v ňom múdry kráľ, ktorý má dve roztomilé a neposedné deti. Dievčatko sa volá Rozárka. Má krásne hnedé oči ako gaštany a dlhé vlásky čierne ako havran. Jej líčka sú červené a sukňu má večne zablatenú. Chlapec sa volá Janko.
Čítať ďalej →Pavlík bol malý chlapec, ktorý mal stále veľa práce. Stále niečo vymýšľal. Jeden deň bol kuchárom, ktorý vyrábal elixíry z hliny a trávy, na druhý deň bol rytierom, ktorý statočne chránil bunker, ktorý si postavil. Jeho predstavivosť a hry nemali konca kraja. Rád sa hral na rôzne veci. Dokonca mal aj kamarátov, ktorí sa hrali s ním. A bol za nich rád. A predsa mu stále niečo chýbalo. Čo to bolo? Dozvieš sa to v príbehu, ktorý ti teraz budem rozprávať.
Čítať ďalej →Vesmír je nekonečný. Ani si nejde predstaviť, aký je veľký. Je tam plno planét a hviezd, dokonca aj mliečna dráha. Mnoho vesmírnych telies, ktoré sú neustále v pohybe. Niektoré planéty sa pravidelne otáčajú v rovnakom smere. Aj naša planéta Zem sa pohybuje. Otáča sa okolo Slnka a okolo svojej osi. Vďaka tomu máme noc, deň a štyri ročné obdobia. Raz sa však stalo niečo desivé. Zem sa zastavila.
V jednom krásnom drevenom domčeku hore v podkroví v detskej izbičke spával malý chlapec. Mal vlásky hnedé ako gaštany a oči modré ako studnička. Bol to dobrý chlapec, ale každý večer mal strach. Bál sa tmy aj zvukov, ktoré vychádzali z povaly. Dokonca sa bál aj šumenia potôčika, ktorý bol blízko ich domčeka. Preto mu nikto nepovedal inak ako Bojko. Pretože sa všetkého bál.
Čítať ďalej →Ďaleko odtiaľto bolo krásne mestečko. Bolo tam toľko domčekov, že museli stáť úplne blízko seba. Jeden vedľa druhého. Žilo tam veľa ľudí, ale zo všetkého najviac tam bolo detí. V každej rodine ich bolo niekoľko. Väčšinou sa všetky spolu poznali. Navštevovali sa, hrali sa spolu, chodili spolu na výlety aj do školy.
Čítať ďalej →V neďalekom malom meste stála krásna vila. To je domček, ktorý je väčší ako ostatné a väčšinou v ňom býva niekoľko rodín. V tejto vile bývali so svojimi rodičmi dvaja chlapci. Oli a Vilko. Boli najlepší kamaráti.
Čítať ďalej →Uprostred hlbokej noci, keď už je tá najväčšia tma, cestuje po svete vláčik. Je veľký, ale taký tichý, že ho takmer nepočuť. Má tlmené svetlá, ako malé hviezdičky. A keď prechádza okolo tvojho domu, počuješ len jemné cinkanie zvončekov a cítiš jemný vánok. Žiadny dospelý ho nikdy nevidel ani nepočul.
Čítať ďalej →