Rozprávky na dobrú noc

V prváckej triede bola Evička. Evička žila teraz u starej mamy, pretože jej rodičia boli vedci a  žili v zahraničí, aby skúmali zvieratká ktoré tam žili. Evičke to nevadilo. Rodičia jej z ciest nosili samé darčeky a stará mama bola veľmi milá a dobre sa o vnučku starala. Evička bola spokojná, len jedno nemala rada. Babičkine desiate.

S príchodom jesene začína slnko skôr zapadať, obloha je častejšie plná mrakov a často nastáva obdobie dažďov. Niekedy prší len chvíľu, ale niekedy prší celé týždne. Raz takéto zlé obdobie prišlo aj do našej dediny. Fúkal veľký vietor a mraky sa zhromaždili vedľa seba. Bola z toho poriadna búrka. Ale aj keď búrka ustala, pršalo daľej.

 Miško z 1.A si stále nevedel zvyknúť na školu. Páčilo sa mu tam, to je pravda, stále sa však nevedel orientovať v takej veľkej budove. Vždy sa stratil. Išiel do telocvične a ocitol sa v dielňach. Išiel do jedálne a skončil v riaditeľni. Hľadal pani učiteľku a našiel školníka. Ani do svojej triedy poriadne netrafil. Celý bol dopletený! Do školy si nosil zlé učebnice a pravidelne si zabúdal aj desiatu. A jedného dňa stratil dokonca aj papučky.

Dávno, pradávno v krajine, kde sa dávne príbehy stávali skutočnosťou,  a kúzla neboli len v rozprávkach, rozkvitala jedna krásna biela ruža. Rozkvitla v tajomnej záhrade za malou dedinou. A ruža to veru obyčajná nebola. Bola čarovná. Do záhrady za dedinou však už dávno nik nevkročil. Ruža len čakala a čakala, ktosi jej tajomnú moc zaslúži.

V škole mali deti zo všetkých najradšej pani kuchárku. Všetci ju svorne volali teta Valika a zdravili sa jej nielen v škole, ale aj vtedy, keď ju stretli v meste.