Rozprávky o deťoch

Pred koncom školského roka býva v škole blázinec. Žiaci, ale i učiteľky behajú po chodbách hore dole a snažia sa všetko stihnúť pred tým, ako poslednýkrát zazvoní školský zvonec. Odovzdávajú sa učebnice, čistia sa lavice, upratuje sa dvor. Všade je počuť smiech a vravu. Deti sa rozprávajú o tom, kam pôjdu na prázdniny a učiteľky sa tešia z toho, že zvládli školský rok. 

Keď príde večer a nastane noc, oblohu rozžiaria hviezdy. Niektoré sú menšie, iné väčšie. Jedna svieti menej, druhá viac. Ich svetielka vidia deti po celej krajine. Rozprestierajú sa po celej oblohe a dávajú nám znamenie, že je čas ísť spať. Tieto hviezdy však nielen svietia, ale dávajú pozor aj na deti. Zo svojej veľkej výšky vidia krásne do detských izieb. Dávajú pozor na toho, kto má zlé sny, alebo pomáhajú deťom zaspať. Keď je večer a všade je ticho, hviezdy majú svoje malé oči a uši otvorené a počúvajú, ktoré dieťa potrebuje ich pomoc.

Každý rok na začiatku júna chodila rodina Novákovcov zbierať jahody. Zavčas ráno nasadli do auta s košíkmi, vedrami a debničkami a celý deň zbierali na veľkom poli jahody. Domov sa vracali až večer s autom plným jahôd, ktoré neskôr mamička zavárala. Tento rok mala ísť prvýkrát zbierať jahody aj Julka.

Peter bol šibal. Neposlúchal a neposlúchal. Mali s ním starosti doma rodičia a v škole učitelia. Pani učiteľka sa mu celý rok vyhrážala, že ho nezoberie na koncoročný výlet, no nakoniec si to rozmyslela a Petra vzala, hoci s prísnym upozornením, že musí byť dobrý a musí ju poslúchať. Peter ju však neposlúchal.

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno malé dievčatko, ktoré volali Líza. Líza už nemala rodičov a bývala u svojho strýka, ktorý však neustále cestoval po svete. Líza síce mala hračky, knihy, opatrovateľky i slúžky, no i tak jej bolo veľmi smutno.

Prvého júna sa oslavuje Deň detí. Všetci žiaci Základnej školy na Tulipánovej ulici sa v ten deň neučia a dostanú aj pekné darčeky. Aj tento rok tomu bolo tak. Žiaci ôsmej triedy sa však tento rok na Deň detí netešili. Neboli totiž všetci.

Lenka mala veľmi rada všetky zvieratká. Teda skoro všetky. Mala rada kravy, kozy, ovce, kone, mačky, psy, ba aj prasiatka. Nemala ale rada kohúta. Babkinho veľkého červeného hnusného kohúta. A to, že ho nemala rada, nebolo len tak z rozmaru. Nemala ho rada kvôli tomu, že na ňu neustále vyskakoval. Len čo ju videl, ako otvára bráničku do dvora, už sa za ňou rozbehol a vyskočil. Jeho ostrý zobák sa ocitol len kúsoček od jej hlavy. Lenka neváhala a brala nohy na ramená. Lenže kohút za ňou. 

Hoci bol máj, vonku ešte veľmi teplo nebolo. Dvojčatá Diana a Dano už snáď skoro mesiac prosili mamu, aby im kúpila prvú zmrzlinu v roku. Mama však stále namietala: „Ale kde! Ešte je zima! Zlížete zmrzlinu a o týždeň ste chorí. A čo ja potom s vami.“

Peter a Marek boli nerozluční kamaráti. Spoločne hrávali po vyučovaní futbal na školskom dvore skoro každý deň, aj keď ich pani učiteľka a dokonca aj pani riaditeľka upozorňovali, aby tak nerobili, lebo celkom ľahko môžu rozbiť školníkovi okno v dome naproti. A ten školník, toho by ste sa báli aj vy. Bol veľmi prísny, stále chodil zachmúrený a na všetko frfotal. Peter a Marek si však nedali povedať a v stredu po škole si opäť kopali. A tu čo sa nestalo!

Miško bol veľký hokejový fanúšik. Sám hokej nehral, lebo mama chcela, aby chodil radšej na husle, no veľmi rád sa na hokej pozeral v televízii. Hlavne vtedy, keď boli majstrovstvá sveta. Teraz mal však veľký problém.