Rozprávky o princeznách

Bolo krásne zelené údolie. Rástli tam kvety rôznych farieb. Všetky mali svoju vlastnú nádhernú vôňu. Každý z nich voňal inak. Stačilo zatvoriť oči a jemne dýchať v blízkosti jedného z nich, aby sa nám zatočila hlava. Ale málokto vedel, že každý z týchto kvetov má magickú moc. Keď ju ten kto klamal zacítil, na tvári a tele sa mu objavili zelené škvrny. Takmer celý sa zazelenal. A trvalo dlho, kým sa mu vrátila pôvodná farba.

Svadba rybej kráľovnej a princa bola prenádherná. Oslavovali celé dni a noci, radovalo sa celé kráľovstvo. A potom všetko utíchlo, začal sa bežný život plný kráľovských povinností. Rybia kráľovná však postupne chradla. Prestala byť veselá, nevládala chodiť, nechcela jesť a bledla. 

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno jazero a v tom jazere vládla rybia kráľovná. Mohla by byť šťastná a spokojná, no nebola. Zaľúbila sa totižto do princa, ktorý k jazeru každý deň chodil a chytal ryby. Veľmi by sa na neho chcela hnevať, že jej berie rybičky, ktorým vládla, no nemohla sa na neho hnevať preto, lebo ho veľmi ľúbila. Lenže ako sa k nemu dostať? Ako ho spoznať ? Ako s ním byť?

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna kráľovná, ktorá mala dcéru, princeznú Jazmínu. Kráľ už dávno zomrel a kráľovná bola stará, preto chcela, aby sa princezná vydala a prevzala po nej korunu. Princezná však nechcela byť kráľovnou.

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden namyslený princ. Toho nezaujímalo nič iné, len poľovačky. Nevenoval sa kráľovským povinnostiam a ani sa neučil. Celé dni jazdil na koni po celom kráľovstve a strieľal chúďatká zvieratká, len tak pre zábavu.

Kde bolo, tam bolo, boli raz dve princezné, Anna a Hana. Tieto dve princezné boli výnimočné. Boli totiž úplne podobné, boli dvojičky. Často toho veľmi zneužívali a pomýlili tak nielen kráľovských sluhov v zámku, ale aj vlastných rodičov, kráľa a kráľovnú. Odlišovali sa len jedným – Anna vedela krásne spievať, zatiaľ čo Hana nevedela vylúdiť ani jeden správny tón.

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ, ktorý vyhlásil, že si za ženu vezme len takú princeznú, ktorá bude mať tristošesťdesiatpäť krásnych šiat. Kráľ totiž chodil každý deň v roku na ples do rôznych hradov a kráľovstiev a chcel, aby mal ženu, ktorá bude vždy krásna a pekne oblečená.

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo a v tom kráľovstve žil kráľ so svojou milovanou dcérou Markétou. Táto princezná bola však iná ako ostatné princezné. Bola veľmi múdra. Už ako päťročná čítala knihy, počítala ťažké rovnice a vedela na mapách ukázať všetky krajiny. Kráľ sa so svojej dcéry tešil, no niekedy ho vedela veľmi nahnevať. Markéta totiž poučovala nielen jeho, ale aj jeho kráľovských radcov. Neustále ich opravovala a vysmievala sa im, ako málo toho vedia. Radcovia sa urazili a už viacej nechceli kráľovi pomáhať. „ Joj dcéra moja,“ povedal raz kráľ, „ty si myslíš, že všetko vieš. No nie je to tak.“ „Nie je?“ zasmiala sa princezná, „Tak mi nájdi učiteľa, ktorý bude ešte múdrejší ako ja. Vtedy uznám svoju pýchu a ospravedlním sa tvojim radcom.“