Rozprávky

V rozprávkovej ríši, celkom ďaleko od nás ľudí, existuje jedna zvláštna krajina. Je to miesto plné záhad a tajomstiev. Hovorí sa, že v tejto krajine je ukrytý poklad. Nikto nevie aký a nikto nevie kde. Je dobre ukrytý a cesta k nemu nie je jednoduchá. Mnoho ľudí sa ho pokúšalo nájsť. Vrátili sa však s prázdnymi rukami.

Patrik bol chlapec z malého mesta. Žil v útulnom dome so svojím otcom. Vedľa domu mali veľkú garáž a nad garážou visel nápis: „Najlepší automechanik v meste“. Patrikov otec v garáži opravoval autá. Chodili k nemu ľudia z celého okolia so svojimi autami, pretože otecko vedel opraviť takmer úplne všetko. Patrik vždy sledoval svojho otca pri práci. Učil sa od neho. Aj keď bol eštel len malý chlapec, bol veľmi šikovný a dokázal si veľa vecí na autách opraviť sám.

Zima sa skončila. Všade začala rásť zelená tráva, na lúkach rozkvitali kvety. Slniečko hrialo čoraz viac a viac. V škôlke za oknom sedela Terezka, dievčatko s plavými vlasmi, ružovými líčkami a modrými očami ako studničky. Svojím milým úsmevom vždy rozveselila všetky deti v škôlke. Ale v poslednom čase sa veľmi nesmiala a dnes už vôbec nie. Smutne sa pozerala von oknom, hlavu mala podopretú rukami a oči úplne sklenené, akoby sa jej chcelo plakať.

Každé ráno prechádzala naším mestom dodávka. Vždy bola pekne čistá, umytá a dodržiavala pravidlá. Nerobila žiadny hluk. Jazdila ticho a usporiadane. Rozvážala po meste dobroty. Skoro ráno odchádzala ďaleko za mesto. Tam, kde to nikto nepoznal. Nechala sa naložiť ovocím a zeleninou a potom sa vracala do nášho mesta. Tu jedlo rozvážala do rôznych stánkov, kam chodili ľudia nakupovať. Dodávku riadil jeden vodič. Ale nebol to len taký hocijaký vodič.

Za lesom na veľkom zamrznutom rybníku sa v zime odohrala jedna veľká udalosť. Dôležitý hokejový zápas. Proti sebe nastúpili dve zaujímavé družstvá. Na jednej strane boli líšky a na druhej medvede. Všetci usilovne trénovali. Učili sa prihrávať, rýchlo korčuľovať a otáčať sa. Keď nastal veľký deň zápasu, všetky lesné zvieratká si posadali okolo rybníka. Niektoré mali veľké cedule s nápisom: „Líšky do toho“. Iné mali oblečené tričká s medveďami. Každý povzbudzoval niekoho iného.

Vítek bol chlapec, ktorý miloval dobrodružstvo. Staval si skrýše medzi stromami, v lese viazal laná a hojdal sa na nich a v zime si staval iglú, aby sa v ňom mohol hrať na eskimákov. Stále niečo vymýšľal a jeho fantázia nemala hraníc. Jedného dňa však zažil skutočné dobrodružstvo.

Ďaleko za našou dedinou bola pretekárska dráha. Každý rok sa tam konali automobilové preteky. Jazdili tam tie najlepšie pretekárske autá, aké kto kedy videl. Ich rýchlosť bola neuveriteľná. Zakaždým sa na ne prišlo pozrieť veľa ľudí. Všetci sa pozerali a zo svojich sedadiel povzbudzovali svojich favoritov. V blízkosti pretekárskej dráhy stáli aj iné ako pretekárske autá. Bolo tam zaparkované menšie hasičské auto a sanitka. Ale to hasičské auto bolo veľmi smutné.

V jednej peknej dedinke jazdí školský autobus. Je farebný a šoféruje ho veselý vodič. Keď ide, vyzerá to, akoby sa celý triasol. To preto, že vezie všetky deti z celej dediny. Tie si stále štebotajú a smejú sa a neusedia na jednom mieste, ale vodičovi to nevadí.

Ďaleko za mestom, až tam, kde neboli žiadne domy ani budovy, stála studňa. Bola veľmi hlboká. Voda v nej bola krásne čistá. Na okraji tej studne viselo vedro. Dalo sa spustiť dolu a každý, kto chcel, si mohol nabrať vodu a napiť sa. Nebola to však obyčajná voda. Ani studňa nebola obyčajná. Bola to studňa prianí a odpovedí.

V zelenom údolí stála malá budova. Bol to malý domček s bielymi oknami a balkónom plným kvetov. Žila v ňom Moly. Bolo to dobré, ale veľmi lenivé dievča. Jej kučeravé vlasy boli vždy zamotané, pretože bola príliš lenivá na to, aby ich učesala. Líca mala špinavé, pretože sa jej nechcelo umývať. Nikdy si neupratala svoju malú izbičku. Nikdy svojej mame s ničím nepomáhala. Jednoducho sa jej nechcelo. Bola príliš lenivá.